Drahí bratia a sestry!

Pozdravujem vás vo Veľkonočnú nedeľu Kristovým pozdravom pokoja a želám vám všetkým požehnané sviatky nášho vykúpenia. Slávime ich v Roku viery a v Jubilejnom roku príchodu svätého Cyrila a Metoda. Preto ich chceme prežívať o to vrúcnejšie a radostnejšie. Rád by som sa spolu s vami zamyslel nad hlavným dobrom našej veľkonočnej viery, ktorým je naša ra­dosť.

Dnes v našich kostoloch zaznieva pieseň na oslavu víťazného Krista, ktorý nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpil z nešťastia hriechu, smrti a večného zatratenia: „Raduj sa, Cirkev Kristova, veselo prespevuj, Pán Ježiš Kristus z mŕtvych vstal, raduj sa duša raduj. Pre hriešne ľudské pokolenie, priniesol sväté vykúpenie. Spievajme kresťania, Bohu Aleluja.“ 

K oslave Kristovho veľkonočného víťazstva neodmysliteľne patrí spev „Aleluja“  ako ví­ťazný spev radosti Božieho ľudu. Zvo­lanie „Aleluja“ pochádza z hebrejčiny. Je to oslavný pozdrav vzkriese­nému Kris­tovi a znamená „chvála Bohu“, „sláva Bohu“ alebo „vďaka Bohu“. Spievať „Aleluja“ zna­mená preží­vať a šíriť okolo seba veľko­nočnú radosť z Kristovho zmŕtvychvsta­nia. „Ale­luja“ zna­mená aj naše osobné a vrúcne „ďa­kujem“ Kristovi za vykúpenie.

Svätý Augustín o tomto „Aleluja“ napísal: „Teraz vás teda, bratia, povzbudzujeme, aby ste oslavovali Boha. A to je to, čo si všetci hovoríme, keď spievame: Aleluja. Chváľte Pána, hovoríš ty druhému a on hovorí tebe. A keď sa všetci povzbudzujú, všetci už robia to, do čoho sa povzbudzujú. Chváľte však z celej svojej bytosti, čiže aby nechválil Boha iba váš jazyk a váš hlas, ale aj vaše svedomie, váš život, vaše skutky. Isteže chválime Boha teraz v kostole, keď sa zhromažďu­jeme. Ale keď sa niekto vráti k vlastnej činnosti, akoby prestal chváliť Boha. Nech neprestane dobre žiť a stále oslavuje Boha. Boha prestaneš chváliť vtedy, keď sa odchýliš od spravodlivosti a od toho, čo sa jemu páči. Lebo ak sa nikdy neodchýliš od dobrého života, tvoj jazyk bude mlčať, ale tvoj život bude volať...“ (Výklad žalmov).

Toto radostné „Aleluja“ sa šíri po celom svete už viac ako dvetisíc rokov.  Prišlo aj na naše drahé Slovensko práve pred 1150 rokmi, keď ho v srdci i vo svojich ústach do­niesli svätí solúnski bratia Cyril a Metod. Naučili ho spievať i žiť našich predkov. Oslava jubilea ich príchodu nech sa stane pre nás výzvou spievať radostné „Aleluja“ s novým nadšením a horlivosťou ako znak obnovenej viery v Kristovo zmŕtvychvstanie.

Naše veľkonočné „Aleluja“ ako prejav úprimnej radosti z viery má zaznievať na štyroch miestach našej existencie. Prvým a hlavným miestom spevu „Aleluja“ nech je naše srdce. V jeho hlbinách spievajme ustavične naše každodenné „ďakujem“ Ježišovi za jeho lásku preja­venú na kríži a darovanú najmä vo veľkonočnej sviatosti krstu, pokánia a Eucharistie.

Druhým miestom radostného spevu „Aleluja“ sú naše kostoly, v ktorých sa slávi liturgia nielen ako zbožná spomienka udalostí prvej Veľkej noci, ale ako jej živé sprítomnenie v súradniciach nášho času a priestoru. Tu sa osobne a bezprostredne stretávame s umučeným a zmŕtvychvstalým Kristom a môžeme mu úprimne ďakovať za vykúpenie.

Chválospev „Aleluja“ sa má preniesť aj do priestoru našich kresťanských rodín, do našich domovov v podobe kresťanského štýlu života, radostného prežívania viery v rytme každo­denného života, a najmä vzájomnej lásky medzi členmi rodiny. Veď zmŕtvychvstalý  Kristus je s nami v rodine podľa jeho prísľubu: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaž­dení v mo­jom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Jestvuje ešte jeden priestor, do ktorého my kresťania, máme vniesť veľkonočné „Aleluja“ a to je celá naša spoločnosť, v ktorej žijeme, pracujeme a prežívame svoje starosti i nádeje, svoje úzkosti i radosti, slovom všetko, čo sa týka našej ľudskej existencie. Práve celá občianska spoločnosť tak naliehavo potrebuje počuť obnovené „Aleluja“ nášho srdca. Sme svedkami toho, že ak sa zo spoločnosti stále viac vytráca viera, tak sa vo verejnom živote stále viac zužuje priestor pre Krista a jeho evanjelium. Tam, kde sa vytráca viera, zaniká aj spev „Aleluja“. Tam vyhasína aj pravá radosť života, tam sa udomácňuje smútok, úzkosti a beznádej.

Drahí bratia a sestry! Na prvú Veľkú noc v Jeruzaleme vytryskol v zmŕtvychvstaní Krista veľký „gejzír radosti“, ktorý chce ňou zaplaviť a naplniť celý svet. Spievame: „Milosti Pánovej plná je zem” (Ž 33, 5).  To je program pre nás aj v tomto Roku viery - naplno sa otvoriť pôsobeniu Kristovej radosti vo svete a nanovo ju prijať do svojho srdca a do oblastí nášho života: do sveta práce, do života v rodine, do oblasti utvárania medziľudských vzťahov, do nášho angažovania sa vo svete kultúry, do chvíľ nášho od­počinku, ale aj do nášho ľudského utrpenia. 

Kresťanská radosť je veľkým dobrom našej veľkonočnej viery. Táto radosť pochádza z prí­tomnosti Ducha Svätého v našom srdci. Už v prvú Veľkú noc ho Kristus dýchol na apoštolov: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22). Potom to uro­bil na Turíce pre celú Cirkev. Pán Ježiš dobre vedel, aký ťažký je náš každodenný život. Na tomto svete je mnoho smútku a útrap, ktoré pochádzajú z hriechu. Nie nadarmo sa volá táto zem sl­zavé údolie. Preto nám poslal Ducha Svätého ako Tešiteľa. Dal nám ho, aby sa v na­šom vnútri udomácnil pokoj, aby v nás nikdy nezvíťazil smú­tok nad radosťou a zúfalstvo nad nádejou. V tejto ra­dosti tkvie sila člo­veka a jeho du­chovná vitalita, podľa slov Písma: „Ne­rmúťte sa, lebo radosť v Pánovi je vaša sila“ (Neh 8, 10).

Veľkonočná radosť kresťana vyviera z čistého a spokojného svedomia. Je ovocím spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou, je da­rom Ducha Svätého - Tešiteľa. Radosť ako ovo­cie Ducha Svä­tého nie je iba chvíľ­kové rozptýlenie, ale trvalá duchovná hod­nota a nadpri­ro­dzená Božia skutoč­nosť. Naša terajšia radosť z viery je okusova­ním a predzvesťou večnej blaže­nosti, ktorú nám pripravil Kristus v nebi, kde bude naša ra­dosť úplná: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11).

Hoci radosť je záležitosťou nášho vnútra, nikdy ju neskrý­vajme. Prejavujme ju aj navonok v styku s ľuďmi vo všetkom, čo robíme a hovoríme. Je roz­poz­návacím zna­kom, že patríme Kristovi a že v nás prebýva jeho Duch. Ako kresťania sme apoš­tolmi ra­dosti. Vnášame ju medzi ľudí a delíme sa o ňu s druhými. Buďme no­siteľmi radosti do sveta plného smútku a bo­lesti. V Duchu Svätom - Tešiteľovi - sa aj sami stávame „tešiteľmi“ svojich bratov a sestier. Práve táto ra­dosť z viery je rozhodujúcim impulzom pre novú evanjelizáciu v dnešnom svete.

Milovaní bratia a sestry! S touto veľkonočnou radosťou kresťanov je nezlučiteľný jeden negatívny jav, ktorý pozo­rujeme na správaní sa niektorých kresťanov dneška: komplex menejcennosti z viery. Prejavuje sa tak, že sa ostýchame pred svetom byť dobrí, hlásiť sa ku Kristovi, byť hrdí na ukrižovaného a chváliť sa jeho zmŕtvychvstaním. Bojíme sa, aby si ľudia -kolegovia v práci, či naši susedia - nemysleli, že sme príliš nábožní. Toto odrádza mnohých častejšie pristupovať k svätému prijímaniu, chodiť do kostola aj v pracovný deň, či verejne sa prežehnať pred jedlom a podobne. Tento jav badáme najmä na mužoch v našich farnos­tiach, ale do­týka sa často aj žien. Pocit menejcennosti hraničí s hriechom hanbenia sa za vieru, o ktorom pove­dal Pán Ježiš vážne slová: „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym po­kolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn člo­veka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými an­jelmi“ (Mk 8, 38). Komplex menejcennosti nemá nič spoločného s pokorou. Pokorný človek sa chce páčiť Bohu a nezá­leží mu na tom, čo si o ňom myslia ľudia. Opakom pocitu me­nejcennosti je radosť a hrdosť z viery. Svätý apoštol Pavol píše: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Je­žiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Gal 6, 14). Našej veľkonočnej radosti z Kristovho víťazstva odporuje aj znechutenie a pesimizmus, ktorý ako hmla zaplavuje stále viac našu spoločnosť. Vraj dobro sa neoplatí robiť, svet nebude lepší, spravodlivosť nikdy na svete nezvíťazí. Na tieto pesimistické nálady reaguje aj Posolstvo Synody o novej evanjelizácii: „V mysliach a srdciach tých, ktorí vedia, že ich Pán zvíťazil nad smr­ťou  a jeho Duch pôsobí mocne v dejinách, nie je priestor pre pesimizmus. Pristu­pujeme k tomuto svetu s pokorou, ale aj s roz­hodnosťou - ktorá vychádza z istoty, že pravda nakoniec zvíťazí - a chceme v ňom vidieť pozva­nie Zmŕt­vychvstalého, aby sme sa stali svedkami jeho mena. Naša Cirkev je živá a vierou i svedectvom mnohých svojich detí odvážne čelí výzvam dejín“ (čl. 6).

Želám vám plnosť veľkonočných radostí z Kristovho víťazstva nad zlom tohto sveta, aby sme sa všetci stali šíriteľmi dobra, pravdy, spravodlivosti, opravdivej ľudskosti a budovateľmi civili­zácie lásky tak spevom veľkonočného „Aleluja“, ako aj dobrým životom.

Udeľujem vám k tomu svoje veľkonočné apoštolské požehnanie.

Váš otec biskup + Štefan

(Prečítať namiesto homílie vo Veľkonočnú nedeľu - 31. marca 2013).