Homília diecézneho biskupa na Zelený štvrtok
Homília na Zelený štvrtok 2013
(28. marca 2013)
Drahí bratia v kňazskej službe, milovaní bratia a sestry v Kristu!
Zelený štvrtok je pre nás veľkým sviatkom daru nielen Najsvätejšej Eucharistie, ale aj daru posvätného kňazstva. Jeho ustanovenie sa viaže na udalosť Poslednej večere. Tento aspekt máme osobitne na mysli pri tomto rannom slávení. Chceme tu dnes vrúcne ďakovať za dar kňazstva a vyprosovať si obnovu nášho kňazského zmýšľania i života.
Chcem sa dnes s vami zamyslieť nad našou kňazskou identitou, ktorá sa, ako iné posvätné hodnoty, ocitá v nebezpečenstve, ba priam niekedy hrozí jej úplná strata. Sme svedkami, ako sa z nás a z našich tvári pod vplyvom sekularizmu vytráca črta podobnosti s Kristom.
Ak chceme nájsť svoju pôvodnú kňazskú identitu a prežívať ju v našom čase, do ktorého nás situovala Božia prozreteľnosť, treba sa nám zahĺbiť nad posolstvom 27. žalmu: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár.“ (Ž 27, 8) Len v Kristovej tvári môžeme nájsť, spoznať a znovu nadobudnúť našu kňazskú identitu.
Požehnané dni Roka viery nám dávajú podnet zamyslieť sa o našom kňazstve vo svetle viery. Naše sviatostné kňazstvo je veľkým tajomstvom. Toto tajomstvo osvetľuje žiara Kristovej tváre. Chceme sa ponárať do tohoto tajomstva a postupne nanovo odkrývať jeho vrstvy. Kňaz je „alter Christus“ – „druhý Kristus“. Smieme ho tak volať preto, lebo je sprítomňovateľom a zástupcom Ježiša Krista na zemi. Byť kňazom – „druhým Kristom“ prakticky pre nás znamená nasledovať Krista, zmýšľať ako on a milovať všetkých ako on. Sú tri hlavné znaky podobnosti kňaza s Kristom, ktorými sa naplňuje pravda o nás, že sme „druhým Kristom“: sú to akoby tri rozmery našej kňazskej identity, ktoré sa do nás premietajú z jeho svätej tváre. Je to jeho ľudskosť, jeho synovstvo voči Otcovi a jeho kňazská služba ľuďom.
Milí bratia kňazi!
1. Prvým znakom našej kňazskej identity je práve ľudský rozmer Ježišovej tváre. Ježiš Kristus je opravdivý Boh, ale aj dokonalý človek. Je Božím Synom, ale zároveň aj Synom človeka. Je to veľké tajomstvo, ktoré prevyšuje našu chápavosť. Len vierou možno poznať a uznať v Kristovi oboje.
Meno Syn človeka o Kristovi hlása, že je opravdivým človekom. Ježiš Kristus je skutočný a pravý človek s telom a dušou i so svojou ľudskou tvárou. Výraz Syn človeka vyjadruje aj nevýslovnú blízkosť Ježiša Krista k nám ľuďom, ku každému človekovi na zemi. Druhý vatikánsky koncil to vyjadruje slovami: „On, obraz neviditeľného Boha“, je dokonalým človekom, ktorý obnovil Adamovmu potomstvu Božiu podobu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keďže On vzal na seba ľudskú prírodu a ju nezničil, tým samým aj naša prirodzenosť bola pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Márie Panny, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu.“ (GS,22)
Pri pohľade do tváre Krista - Syna človeka poznávame v plnej pravde aj tajomstvo o človekovi. Naozaj, všetky pravdy týkajúce sa človeka, jeho terajšieho života, jeho nádejí i úzkostí, jeho sklamaní i úspechov, jeho budúcnosti i obáv zo smrti i jeho večnej perspektívy, to sa všetko odhaľuje a vyjasňuje v Kristovi - Synovi Božom a Synovi človeka. V ľudskej tvári Krista čítame, akú má každý človek nesmiernu dôstojnosť, akú neopakovateľnú cenu, akú perspektívu!
Ľudská tvár Krista, o ktorej nám treba uvažovať, je nevyčerpateľným prameňom poznania toho, čo je dobré a čo patrí k podstate človeka. Kristus je mierou opravdivej a dokonalej ľudskosti práve preto, že je aj ako človek dokonalým obrazom Boha. Je novým Adamom, na ktorom Božia múdrosť a láska, znova nakreslila obraz človeka na Božiu podobu. Ak chceme vedieť, akú má človek nevýslovnú hodnotu a dôstojnosť, treba sa nám zahľadieť do Kristovej ľudskej tváre. Tam vyčítame, kto sme a akí sme, i to akí máme byť. Svätý Pavol práve v konfrontácii našej tváre s Kristovou ľudskou tvárou napísal: „Vy ste sa tak o Kristovi neučili, ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení, ako je pravda v Ježišovi, že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“ (Ef 4, 20-24)
Neoddeliteľnou súčasťou našej kňazskej identity, odvodenej od Ježiša Krista je ľudskosť kňaza. Katolícke kňazstvo je bez tejto Ježišovej ľudskosti nemysliteľné a neuskutočniteľné. Katolícky kňaz má mať podľa Ježišovej podoby v prvom rade ľudskú tvár a ľudské srdce.
Kristus kňazovi vtláča opravdivé ľudské spôsoby. Poľudšťuje jeho správanie, vracia mu ľudskosť pri utváraní vzťahov s ľuďmi, s ktorými prichádza do styku a ktorým má slúžiť. Veď podobnosť s Kristom nie je nič iné, ako osvojovať si Kristove spôsoby a obliekať sa do jeho vlastností. „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11,9) Kristova šľachetnosť a jeho ľudskosť nás zvnútra mení a zjemňuje.
V každodennom živote naša ľudskosť znamená prijať človeka. Pohŕdanie človekom je prejavom nevďačnosti voči samému Bohu a neúctou voči človekovi. Výraz „prijať človeka“ má bohatý význam. Obsahuje v prvom rade povinnosť správať sa k nemu podľa Božej vôle. Je to postoj úprimnej úcty k dôstojnosti každej ľudskej osoby, bez ohľadu na jeho politické, náboženské alebo iné názory. Človek je hodný úcty ešte aj vtedy, keď sa dopúšťa zla a koná nesprávne. Úcta k dôstojnosti ľudskej osoby zahrňuje aj rešpektovanie jeho svedomia a vnútornej slobody. Naša ľudskosť sa prejavuje aj v komunikácii s ľuďmi. Dajme si veľký pozor na svoj spôsob reči, aby sme nezranili dôstojnosť človeka, ktorého máme osloviť a viesť k Bohu. Ľudská tvár kňaza nemá nič spoločného s „populizmom“. My sa nechceme páčiť ľuďom, aby sme ich pritiahli k sebe, ale ku Kristovi, aby jeho ľudskosť v nás a cez nás ľudí pritiahla k Bohu.
Drahí bratia kňazi!
2. Druhý rozmer Kristovej tváre, ktorý odkrýva naša viera a z ktorého sa odvodzuje naša kňazská identita, je rozmer „synovskej tváre Krista“. Benedikt XVI. v Liste kňazom má túto pozoruhodnú vetu: „V Ježišovi sú jeho osoba a poslanie spojené: celá jeho spásonosná aktivita bola a je výrazom jeho „synovského ja“, ktoré sa od večnosti nachádza pred Otcom v postoji milujúcej podriadenosti jeho vôli. V pokore, no na základe pravej analógie, musí aj kňaz dychtivo túžiť po takomto stotožnení.“ Tento druhý znak našej kňazskej identity sa dotýka úrovne nášho vnútorného života, nášho spoločenstva s Bohom. Je to vlastne realita nášho kresťanského povolania uskutočneného v krste, v ktorom sme skrze Krista a v Kristovi boli povýšení do hodnosti Božích synov a dcér. Toto je teda druhý základný znak našej identity, ktorý spočíva v hodnosti kresťana. Najprv musí byť kňaz skutočným kresťanom so všetkými dôsledkami, čo táto hodnosť znamená.
Nech sa na našu krstnú vieru pozeráme z akéhokoľvek hľadiska, to najpodstatnejšie na nej je to, že je naším živým a osobným vzťahom k Bohu. Tomuto vzťahu dávame meno „spoločenstvo“ s Najsvätejšou Trojicou. Je to podstata kresťanskej i kňazskej duchovnosti. V krste sme dostali dar účasti na živote Najsvätejšej Trojice. Odvtedy sme zapojení do výmeny lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Trojjediný Boh sa sprítomnil v našom srdci a my sme s vnorili do srdca jeho tajomstva, ktorým je Najsvätejšia Trojica.
Prítomnosť tajomstva trojičného života v nás má konkrétne meno: posväcujúca milosť. Prvý a základný účinok daru posväcujúcej milosti v nás, sprítomnenia sa trojičného života v našom srdci, je osobné spoločenstvo s jednotlivými božskými osobami, ktoré má svoje pomenovanie, svoju charakteristiku vzťahu.
Je to v prvom rade naše „synovské Ja“ ako určujúci znak našej identity. S Otcom sme na spôsob Krista vo vzťahu ako deti – synovia (a dcéry) nebeského Otca. Tento vzťah dáva veľmi konkrétnu podobu nášmu prežívanému vzťahu s Bohom. Je to povedomie synovstva, povedomie detinstva. Žiť tento vzťah, teda Božie synovstvo, nie je vlastne nič iné, ako naplno realizovať svoje kresťanské povolanie Z povedomia synovstva voči Bohu sa odvíja aj vzťah bratstva k Ježišovi Kristovi, Kristus je náš brat. Je to práve preto, že On je od večnosti jednorodený Syn Otca, ktorý sa v čase stal v tajomstve vtelenia človekom. Ježiš nám je bratom aj podľa tela a sme bratia s Kristom aj podľa ducha, lebo my sme adoptovaní synovia, boli sme povýšení aj v rovine ducha do nadprirodzeného synovstva a do nadprirodzeného bratstva s Božím Synom Ježišom Kristom.
Naše stotožnenie sa s Kristom už na úrovni kresťanského povolania zahŕňa v sebe aj stotožnenie sa s jeho Cirkvou, ktorá je jeho tajomným telom a ktorého sme my všetci údmi. Je to naše ekleziálne bytie a ekleziálne konanie. Božie synovstvo môžeme žiť len v spoločenstve bratov a sestier – uprostred Božej rodiny – Cirkvi.
Identita katolíckeho kňaza odvodená z Kristovej tváre - z jeho „Synovského Ja“ - ústi v zamilovaní sa do Krista. Prežívaním tejto lásky je naša kňazská nábožnosť. Keď hovoríme o nábožnosti katolíckeho kňaza máme na mysli predovšetkým jeho evanjeliový štýl života. V čom spočíva tento evanjeliový štýl života? Je to predovšetkým uskutočňovanie evanjeliových rád: chudoby, poslušnosti a čistoty. V duchu tejto evanjeliovej nábožnosti stojí Boh na prvom mieste kňazského života a je jeho bohatstvom nad všetko na svete, ako to vyjadril sv. František Asiský „Boh, moje všetko“! „Synovské ja Krista“ je pre kňaza stálou inšpiráciou prežívať život v bezvýhradnej poslušnosti Otcovi, v zachovávaní jeho prikázaní a v neúnavnom hľadaní jeho svätej vôle v každodenných okolnostiach života.. Podstatou kňazskej nábožnosti je každodenné „Buď vôľa tvoja!“ Ešte treba spomenúť aj tretí rozmer kňazskej nábožnosti, to je naša láska s „nerozdeleným srdcom“. Benedikt XVI. v Liste kňazom o sv. Jánovi z Arsu napísal: „Hovorilo sa o ňom, že „čistota žiarila z jeho pohľadu“, a veriaci si to všimli, keď hľadel na svätostánok očami zaľúbenca.“.
Milovaní bratia kňazi!
3. Tretí rozmer Kristovej tváre, z ktorého sa odvodzuje naša kňazská identita je jeho tvár Dobrého pastiera. Kňaz je „druhý Kristus“. Je samozrejme, že osobitným spôsobom to platí o kňazovi vzhľadom na jeho poslanie medzi ľuďmi. Sprítomňuje Krista – Dobrého pastiera, a tak sa aj sám stáva duchovným pastierom veriacich.
Pastierska charizma tvorí základný znak našej kňazskej identity. Táto identita spočíva v podobnosti s Kristom ako Dobrým pastierom, čiže vo vlastní znakov, ktoré nás Kristovi pripodobňujú. „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.“ (Jn 10, 11 – 16) Všetko to, čo povedal Ježiš o sebe, v istom stupni má platiť aj o katolíckom kňazovi, nakoľko sprítomňuje a zastupuje Krista - Pastiera oviec. Identifikovať s ním je niesť na sebe črty jeho pastierskej dokonalosti. Podobenstvo ich vypočítava o Kristovi tieto: Pozná svoje ovce; Kráča pred nimi; Volá ich po mne; Kladie život za ovce; Chráni ich pred vlkom; Stará sa o ich pastvu; Dáva im, čo potrebujú; Chce, aby mali život v plnosti; Hľadá stratené; Stráži nájdené; Obväzuje ranené...
Naša kňazská identita predpokladá mať v určitom stupni tieto znaky Kristovho pastierskeho postoja k učeníkom, k veriacim. Akou mierou sa na nás objavujú a realizujú tieto znaky, takou mierou máme alebo nemáme identitu katolíckeho kňaza.
To najpodstatnejšie v osobe a konaní katolíckeho kňaza je Kristova láska, ktorá sa premieta z jeho tváre a Srdca do tváre i srdca kňaza. Pastierska služba a láska je motívom i metódou kňaza – pastiera. Svätý apoštol Pavol vyjadril jednoznačne, že jediným motívom jeho apoštolského konania, teda aj našej kňazskej činnosti je láska: „Lebo nás ženie Kristova láska.“ (2 Kor 5, 14) Láska kňaza nie je len obsahom života kňaza, ale aj metódou a spôsobom jeho postupovania. Pastierska služba kňaza v Cirkvi nemá za cieľ ľudí iba k láske privádzať. Jeho úlohou je aj lásku dávať a prejavovať ľuďom. A ľudia oprávnene od kňaza lásku očakávajú a sú sklamaní, ak sa im jej v plnej miere nedostáva. Láska kňaza má podľa Kristovho vzoru podobu služby: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 43) Ochotu a praktizovanie služby lásky voči ľuďom Pán Ježiš postavil za hlavné kritérium hodnotenia mravnej kvality a veľkosti kňaza. „Kto sa bude chcieť medzi vami stať veľkým, bude vaším služobníkom, a kto bude chcieť medzi vami byť prvý, bude sluhom všetkých.“ (Mk 10, 42) Uplatňovanie pastierskej identity katolíckeho kňaza má svoje vlastné meno: zodpovednosť! Jej naplňovanie možno zhrnúť do tejto jedinej vety: Byť pri veriacich a žiť pre nich!
Drahí spolubratia kňazi, chcem vás v Roku viery povzbudiť do zápasu o svoju kňazskú identitu, o svoju stále väčšiu podobnosť s Kristom, aby ste ochotne i radostne prežívali svoje povolanie. Vaša obetavosť a služba lásky Božiemu ľudu Spišskej diecézy zaiste nájde zaľúbenie v Kristových očiach a prinesie hojné požehnanie Vám i zvereným veriacim. Prosím aj našich drahých veriacich diecézy o modlitby za našich kňazov, a všetkým želám radostné a požehnané veľkonočné sviatky. Amen.
|