z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Cirkevný súd  | Dokumenty  | Časopis  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Homília diecézneho biskupa na Zelený štvrtok

 Homília na Zelený štvrtok 2013

(28. marca 2013)

Drahí bratia v kňazskej službe, milovaní bratia a sestry v Kristu!

Zelený štvrtok je pre nás veľkým sviatkom daru nielen Najsvätejšej Eucharistie, ale aj daru po­svätného kňazstva. Jeho ustanovenie sa viaže na udalosť Poslednej večere. Tento aspekt máme oso­bitne na mysli pri tomto rannom slávení. Chceme tu dnes vrúcne ďakovať za dar kňazstva a vypro­sovať si obnovu nášho kňazského zmýšľania i života.

Chcem sa dnes s vami zamyslieť nad našou kňazskou identitou, ktorá sa, ako iné posvätné hod­noty, ocitá v nebezpečenstve, ba priam niekedy hrozí jej úplná strata. Sme sved­kami, ako sa z nás a z našich tvári pod vplyvom sekularizmu vy­tráca črta po­dobnosti s Kristom.

Ak chceme nájsť svoju pôvodnú kňazskú identitu a prežívať ju v našom čase, do ktorého nás situovala Božia prozreteľnosť, treba sa nám zahĺbiť nad posol­stvom 27. žalmu: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľa­dám tvoju tvár.“ (Ž 27, 8) Len v Kristovej tvári môžeme nájsť, spoznať a znovu­ nadobudnúť našu kňazskú identitu.

Požehnané dni Roka viery nám dávajú podnet za­mys­lieť sa o našom kňaz­stve vo svetle viery. Naše sviatostné kňazstvo je veľ­kým tajomstvom. Toto tajomstvo osvetľuje žiara Kristovej tváre. Chceme sa poná­rať do tohoto ta­jomstva a po­stupne nanovo od­krývať jeho vrstvy. Kňaz je „alter Christus“ – „druhý Kristus“. Smieme ho tak volať preto, lebo je sprítomňovateľom a zá­stupcom Ježiša Krista na zemi. Byť kňazom – „druhým Kristom“ prakticky pre nás zna­mená nasledo­vať Krista, zmýšľať ako on a milovať všet­kých ako on. Sú tri hlavné znaky podobnosti kňaza s Kristom, ktorými sa naplňuje pravda o nás, že sme „druhým Kristom“: sú to akoby tri rozmery našej kňazskej identity, ktoré sa do nás premietajú z jeho svätej tváre. Je to jeho ľudskosť, jeho sy­novstvo voči Otcovi a jeho kňazská služba ľuďom.

Milí bratia kňazi!

1. Prvým znakom našej kňazskej identity je práve ľudský rozmer Ježišovej tváre. Ježiš Kristus je opravdivý Boh, ale aj dokonalý člo­vek. Je Božím Synom, ale zároveň aj Synom člo­veka. Je to veľké tajomstvo, ktoré prevyšuje našu chápa­vosť. Len vie­rou možno poznať a uznať v Kris­tovi oboje.

Meno Syn človeka o Kristovi hlása, že je opravdi­vým člo­vekom. Je­žiš Kristus je skutočný a pravý človek s telom a dušou i so svojou ľudskou tvárou. Výraz Syn človeka vyjadruje aj nevý­slovnú blízkosť Ježiša Krista k nám ľuďom, ku kaž­dému človekovi na zemi. Druhý vati­kán­sky koncil to vyjadruje slovami: „On, obraz neviditeľ­ného Boha“, je dokonalým člove­kom, ktorý obno­vil Ada­movmu potom­stvu Božiu po­dobu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keďže On vzal na seba ľudskú prírodu a ju ne­zničil, tým sa­mým aj naša prirodzenosť bola pozdvih­nutá na vy­soký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým člove­kom. Pra­co­val ľudskými rukami, uvažoval ľud­skou mysľou, roz­hodoval ľudskou vôľou, milo­val ľudským srdcom. Naro­diac sa z Márie Panny, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám po­dobný, ale bez hrie­chu.“ (GS,22)

Pri pohľade do tváre Krista - Syna človeka pozná­vame v plnej pravde aj tajom­stvo o človekovi. Nao­zaj, všetky pravdy týkajúce sa človeka, jeho teraj­šieho života, jeho nádejí i úzkostí, jeho skla­maní i úspechov, jeho budúc­nosti i obáv zo smrti i jeho več­nej perspektívy, to sa všetko odhaľuje a vyjas­ňuje v Kristovi - Synovi Bo­žom a Sy­novi človeka. V ľudskej tvári Krista čí­tame, akú má každý človek ne­smiernu dôstojnosť, akú neopakova­teľnú cenu, akú perspektívu!

Ľudská tvár Krista, o ktorej nám treba uvažovať, je ne­vyčerpateľ­ným prame­ňom poznania toho, čo je dobré a čo patrí k podstate člo­veka. Kris­tus je mierou opra­vdivej a dokona­lej ľud­skosti práve preto, že je aj ako človek dokonalým obrazom Boha. Je novým Ada­mom, na ktorom Božia múdrosť a láska, znova nakreslila ob­raz človeka na Bo­žiu po­dobu. Ak chceme vedieť, akú má človek nevý­slovnú hodnotu a dôstoj­nosť, treba sa nám zahľadieť do Kristo­vej ľud­skej tváre. Tam vyčí­tame, kto sme a akí sme, i to akí máme byť. Svätý Pavol práve v kon­frontácii našej tváre s Kristo­vou ľudskou tvárou napí­sal: „Vy ste sa tak o Kristovi neučili, ak ste vô­bec o ňom po­čuli a v ňom boli vyu­čení, ako je pravda v Ježi­šovi, že máte odlo­žiť sta­rého člo­veka s predošlým spôso­bom ži­vota, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa du­chovne premenou zmýšľania, ob­liecť si nového člo­veka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodli­vosti a pravej svätosti.“ (Ef 4, 20-24)

Neoddeliteľnou súčasťou našej kňazskej identity, odvodenej od Ježiša Krista je ľudskosť kňaza. Katolícke kňazstvo je bez tejto Ježišovej ľudskosti nemysliteľné a neuskutočniteľné. Kato­lícky kňaz má mať podľa Ježišovej podoby v prvom rade ľudskú tvár a ľudské srdce.

Kristus kňazovi vtláča opravdivé ľudské spô­soby. Po­ľudšťuje jeho sprá­vanie, vracia mu ľud­skosť pri utvá­raní vzťa­hov s ľuďmi, s ktorými prichádza do styku a ktorým má slúžiť. Veď podob­nosť s Kristom nie je nič iné, ako osvojovať si Kristove spô­soby a obliekať sa do jeho vlastností. „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srd­com.“ (Mt 11,9) Kristova šľa­chetnosť a jeho ľudskosť nás zvnútra mení a zjemňuje.

V každodennom živote naša ľudskosť znamená prijať člo­veka. Pohŕdanie člove­kom je preja­vom nevďačnosti voči samému Bohu a neúc­tou voči člove­kovi. Výraz „prijať člo­veka“ má bo­hatý výz­nam. Obsa­huje v prvom rade povin­nosť správať sa k nemu podľa Božej vôle. Je to postoj úprim­nej úcty k dôstojnosti každej ľud­skej osoby, bez ohľadu na jeho poli­tické, ná­boženské alebo iné ná­zory. Člo­vek je hodný úcty ešte aj vtedy, keď sa dopúšťa zla a koná ne­správne. Úcta k dôstojnosti ľudskej osoby zahrňuje aj rešpektovanie jeho svedomia a vnútornej slobody. Naša ľudskosť sa preja­vuje aj v komunikácii s ľuďmi. Dajme si veľký po­zor na svoj spôsob reči, aby sme nezra­nili dôstoj­nosť človeka, kto­rého máme osloviť a viesť k Bohu. Ľudská tvár kňaza nemá nič spoločného s „po­pulizmom“. My sa nechceme páčiť ľuďom, aby sme ich pritiahli k sebe, ale ku Kristovi, aby jeho ľudskosť v nás a cez nás ľudí pritiahla k Bohu.

Drahí bratia kňazi!

2. Druhý rozmer Kristovej tváre, ktorý odkrýva naša viera a z ktorého sa odvodzuje naša kňazská identita, je rozmer „synovskej tváre Krista“. Be­nedikt XVI. v Liste kňa­zom má túto pozoruhodnú vetu: „V Ježi­šovi sú jeho osoba a poslanie spojené: celá jeho spá­sonosná akti­vita bola a je výrazom jeho „synovského ja“, ktoré sa od večnosti nachá­dza pred Otcom v postoji milujúcej pod­riade­nosti jeho vôli. V pokore, no na zá­klade pravej analó­gie, musí aj kňaz dychtivo túžiť po takomto stotožnení.“ Tento druhý znak našej kňazskej identity sa dotýka úrovne nášho vnútorného života, nášho spoločenstva s Bohom. Je to vlastne realita nášho kresťanského povolania uskutočne­ného v krste, v ktorom sme skrze Krista a v Kristovi boli povýšení do hodnosti Božích synov a dcér. Toto je teda druhý základný znak našej identity, ktorý spočíva v hodnosti kresťana. Najprv musí byť kňaz skutočným kresťanom so všetkými dôsledkami, čo táto hodnosť znamená.

Nech sa na našu krstnú vieru pozeráme z akéhokoľvek hľadiska, to naj­pod­statnej­šie na nej je to, že je naším živým a osobným vzťahom k Bohu. Tomuto vzťahu dávame meno „spolo­čen­stvo“ s Najsvätejšou Troji­cou. Je to podstata kresťan­skej i kňaz­skej du­chov­nosti.  V krste sme dostali dar účasti na ži­vote Naj­svä­tej­šej Trojice. Od­vtedy sme zapo­jení do vý­meny lásky me­dzi Otcom, Synom a Duchom Svä­tým. Trojje­diný Boh sa sprítomnil v našom srdci a my sme s vnorili do srdca jeho tajom­stva, ktorým je Naj­svätejšia Trojica.

Prí­tom­nosť tajomstva trojič­ného života v nás má kon­krétne meno: po­sväcujúca mi­losť. Prvý a základný účinok daru posvä­cujú­cej milosti v nás, sprí­tomnenia sa tro­jičného ži­vota v na­šom srdci, je osobné spo­ločenstvo s jednotlivými božskými oso­bami, ktoré má svoje pome­novanie, svoju cha­rakte­ristiku vzťahu.

Je to v prvom rade naše „synovské Ja“ ako určujúci znak našej identity. S Otcom sme na spôsob Krista vo vzťahu ako deti – synovia (a dcéry) ne­bes­kého Otca. Tento vzťah dáva veľmi konkrétnu podobu nášmu preží­va­nému vzťahu s Bohom. Je to povedomie sy­novstva, po­vedo­mie de­tinstva. Žiť tento vzťah, teda Bo­žie sy­novstvo, nie je vlastne nič iné, ako naplno realizo­vať svoje kresťanské povolanie Z povedomia synovstva voči Bohu sa odvíja aj vzťah bratstva k Ježišovi Kristovi, Kristus je náš brat. Je to práve preto, že On je od večnosti jednorodený Syn Otca, ktorý sa v čase stal v tajomstve vtelenia člove­kom. Ježiš nám je bra­tom aj podľa tela a sme bratia s Kris­tom aj podľa ducha, lebo my sme adop­tovaní sy­novia, boli sme po­výšení aj v ro­vine du­cha do nad­prirodze­ného synovstva a do nadpri­rodze­ného brat­stva s Bo­žím Synom Ježišom Kris­tom.

Naše stotožnenie sa s Kristom už na úrovni kresťanského povolania zahŕňa v sebe aj stotožnenie sa s jeho Cirkvou, ktorá je jeho tajomným telom a ktorého sme my všetci údmi. Je to naše ekleziálne bytie a ekleziálne konanie. Božie synovstvo môžeme žiť len v spoločenstve bratov a sestier – upros­tred Božej rodiny – Cirkvi.

Identita katolíckeho kňaza odvodená z Kristovej tváre - z jeho „Synovského Ja“ - ústi v zamilovaní sa do Krista. Prežívaním tejto lásky je naša kňazská nábožnosť. Keď hovoríme o nábožnosti katolíckeho kňaza máme na mysli predovšetkým jeho evanjeliový štýl života. V čom spočíva tento evanjeliový štýl života? Je to predovšetkým uskutočňovanie evanjeliových rád: chu­doby, poslušnosti a čistoty. V duchu tejto evanjeliovej nábožnosti stojí Boh na prvom mieste kňaz­ského života a je jeho bohatstvom nad všetko na svete, ako to vyjadril sv. František Asiský „Boh, moje všetko“! „Synovské ja Krista“ je pre kňaza stálou inšpiráciou prežívať život v bezvýhradnej poslušnosti Otcovi, v zachovávaní jeho prikázaní a v neúnavnom hľadaní jeho svätej vôle v každo­denných okolnostiach života.. Podstatou kňazskej nábožnosti je každodenné „Buď vôľa tvoja!“ Ešte treba spomenúť aj tretí rozmer kňazskej nábožnosti, to je naša láska s „nerozdeleným srdcom“. Benedikt XVI. v Liste kňazom o sv. Jánovi z Arsu napísal: „Hovorilo sa o ňom, že „čistota žiarila z jeho pohľadu“, a veriaci si to všimli, keď hľa­del na svätostá­nok očami zaľúbenca.“.

Milovaní bratia kňazi!

3. Tretí rozmer Kristovej tváre, z ktorého sa odvodzuje naša kňazská identita je jeho tvár Dobrého pastiera. Kňaz je „druhý Kristus“. Je samozrejme, že osobitným spôso­bom to platí o kňa­zovi vzhľadom na jeho poslanie medzi ľuďmi. Sprítomňuje Krista – Dobrého pastiera, a tak sa aj sám stáva du­chovným pastierom veriacich. 

Pastierska charizma tvorí základný znak našej kňazskej identity. Táto identita spočíva v po­dob­nosti s Kristom ako Dobrým pastie­rom, čiže vo vlastní zna­kov, ktoré nás Kristovi pripodo­bňujú. „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájom­ník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezá­leží mu na ov­ciach. Ja som dobrý pastier. Po­znám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život polo­žím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú po­čuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.“ (Jn 10, 11 – 16) Všetko to, čo povedal Ježiš o sebe, v istom stupni má platiť aj o kato­líckom kňa­zovi, nakoľko sprítomňuje a zastu­puje Krista - Pas­tiera oviec. Identifi­kovať s ním je niesť na sebe črty jeho pas­tier­skej doko­nalosti. Podo­ben­stvo ich vypo­čítava o Kristovi tieto: Pozná svoje ovce; Kráča pred nimi; Volá ich po mne; Kla­die ži­vot za ovce; Chráni ich pred vl­kom; Stará sa o ich pas­tvu; Dáva im, čo potrebujú; Chce, aby mali život v pl­nosti; Hľadá stra­tené; Stráži nájdené; Obväzuje ranené...

Naša kňazská identita predpokladá mať v určitom stupni tieto znaky Kris­tovho pastier­skeho postoja k učení­kom, k veriacim. Akou mie­rou sa na nás objavujú a realizujú tieto znaky, takou mie­rou máme alebo ne­máme identitu kato­líckeho kňaza.

To najpodstatnejšie v osobe a konaní katolíckeho kňaza je Kristova láska, ktorá sa pre­mieta z jeho tváre a Srdca do tváre i srdca kňaza. Pastierska služba a láska je motívom i me­tódou kňaza – pastiera. Svätý apoštol Pavol vyjadril jednoznačne, že jediným mo­tí­vom jeho apoš­tol­ského konania, teda aj našej kňazskej čin­nosti je láska: „Lebo nás ženie Kristova láska.“ (2 Kor 5, 14) Láska kňaza nie je len obsahom života kňaza, ale aj me­tódou a spôsobom jeho po­stupo­vania. Pastierska služba kňaza v Cirkvi nemá za cieľ ľudí iba k láske privá­dzať. Jeho úlohou je aj lásku dá­vať a prejavovať ľuďom. A ľudia opráv­nene od kňaza lásku očaká­vajú a sú sklamaní, ak sa im jej v plnej miere nedostáva. Láska kňaza má podľa Kristovho vzoru podobu služby: „Lebo ani Syn člo­veka neprišiel, aby sa dal obslu­hovať, ale aby slú­žil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 43) Ochotu a praktizovanie služby lásky voči ľuďom Pán Ježiš postavil za hlavné krité­rium hodnotenia mravnej kvality a veľ­kosti kňaza. „Kto sa bude chcieť medzi vami stať veľ­kým, bude va­ším slu­žobníkom, a kto bude chcieť medzi vami byť prvý, bude slu­hom všet­kých.“ (Mk 10, 42) Uplat­ňovanie pastierskej identity katolíckeho kňaza má svoje vlastné meno: zodpovednosť! Jej naplňo­vanie možno zhrnúť do tejto jedinej vety: Byť pri veria­cich a žiť pre nich!

Drahí spolubratia kňazi, chcem vás v Roku viery povzbudiť do zápasu o svoju kňazskú identitu, o svoju stále väčšiu podobnosť s Kristom, aby ste ochotne i radostne prežívali svoje povolanie. Vaša obetavosť a služba lásky Božiemu ľudu Spišskej die­cézy zaiste nájde zaľúbenie v Kristových očiach a prinesie hojné požehnanie Vám i zvereným veriacim. Prosím aj našich drahých veriacich diecézy o modlitby za našich kňazov, a všetkým želám radostné a požehnané veľkonočné sviatky. Amen.


Aktuality
16.4.2018
DOD v kňazskom seminári
viac info

1.4.2018
Púť do Diecéznej svätyne Božieho milosrdenstva
viac info

31.3.2018
Veľkonočné posolstvo diecézneho biskupa 2018
viac info

26.3.2018
Diecézne stretnutie mládeže 2018
viac info

7.3.2018
Slávnosť, spojená s Katedrálou sv. Martina v Spišskej Kapitule
viac info