Homília na Zelený štvrtok 2013

(28. marca 2013)

Drahí bratia v kňazskej službe, milovaní bratia a sestry v Kristu!

Zelený štvrtok je pre nás veľkým sviatkom daru nielen Najsvätejšej Eucharistie, ale aj daru po­svätného kňazstva. Jeho ustanovenie sa viaže na udalosť Poslednej večere. Tento aspekt máme oso­bitne na mysli pri tomto rannom slávení. Chceme tu dnes vrúcne ďakovať za dar kňazstva a vypro­sovať si obnovu nášho kňazského zmýšľania i života.

Chcem sa dnes s vami zamyslieť nad našou kňazskou identitou, ktorá sa, ako iné posvätné hod­noty, ocitá v nebezpečenstve, ba priam niekedy hrozí jej úplná strata. Sme sved­kami, ako sa z nás a z našich tvári pod vplyvom sekularizmu vy­tráca črta po­dobnosti s Kristom.

Ak chceme nájsť svoju pôvodnú kňazskú identitu a prežívať ju v našom čase, do ktorého nás situovala Božia prozreteľnosť, treba sa nám zahĺbiť nad posol­stvom 27. žalmu: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľa­dám tvoju tvár.“ (Ž 27, 8) Len v Kristovej tvári môžeme nájsť, spoznať a znovu­ nadobudnúť našu kňazskú identitu.

Požehnané dni Roka viery nám dávajú podnet za­mys­lieť sa o našom kňaz­stve vo svetle viery. Naše sviatostné kňazstvo je veľ­kým tajomstvom. Toto tajomstvo osvetľuje žiara Kristovej tváre. Chceme sa poná­rať do tohoto ta­jomstva a po­stupne nanovo od­krývať jeho vrstvy. Kňaz je „alter Christus“ – „druhý Kristus“. Smieme ho tak volať preto, lebo je sprítomňovateľom a zá­stupcom Ježiša Krista na zemi. Byť kňazom – „druhým Kristom“ prakticky pre nás zna­mená nasledo­vať Krista, zmýšľať ako on a milovať všet­kých ako on. Sú tri hlavné znaky podobnosti kňaza s Kristom, ktorými sa naplňuje pravda o nás, že sme „druhým Kristom“: sú to akoby tri rozmery našej kňazskej identity, ktoré sa do nás premietajú z jeho svätej tváre. Je to jeho ľudskosť, jeho sy­novstvo voči Otcovi a jeho kňazská služba ľuďom.

Milí bratia kňazi!

1. Prvým znakom našej kňazskej identity je práve ľudský rozmer Ježišovej tváre. Ježiš Kristus je opravdivý Boh, ale aj dokonalý člo­vek. Je Božím Synom, ale zároveň aj Synom člo­veka. Je to veľké tajomstvo, ktoré prevyšuje našu chápa­vosť. Len vie­rou možno poznať a uznať v Kris­tovi oboje.

Meno Syn človeka o Kristovi hlása, že je opravdi­vým člo­vekom. Je­žiš Kristus je skutočný a pravý človek s telom a dušou i so svojou ľudskou tvárou. Výraz Syn človeka vyjadruje aj nevý­slovnú blízkosť Ježiša Krista k nám ľuďom, ku kaž­dému človekovi na zemi. Druhý vati­kán­sky koncil to vyjadruje slovami: „On, obraz neviditeľ­ného Boha“, je dokonalým člove­kom, ktorý obno­vil Ada­movmu potom­stvu Božiu po­dobu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keďže On vzal na seba ľudskú prírodu a ju ne­zničil, tým sa­mým aj naša prirodzenosť bola pozdvih­nutá na vy­soký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým člove­kom. Pra­co­val ľudskými rukami, uvažoval ľud­skou mysľou, roz­hodoval ľudskou vôľou, milo­val ľudským srdcom. Naro­diac sa z Márie Panny, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám po­dobný, ale bez hrie­chu.“ (GS,22)

Pri pohľade do tváre Krista - Syna človeka pozná­vame v plnej pravde aj tajom­stvo o človekovi. Nao­zaj, všetky pravdy týkajúce sa človeka, jeho teraj­šieho života, jeho nádejí i úzkostí, jeho skla­maní i úspechov, jeho budúc­nosti i obáv zo smrti i jeho več­nej perspektívy, to sa všetko odhaľuje a vyjas­ňuje v Kristovi - Synovi Bo­žom a Sy­novi človeka. V ľudskej tvári Krista čí­tame, akú má každý človek ne­smiernu dôstojnosť, akú neopakova­teľnú cenu, akú perspektívu!

Ľudská tvár Krista, o ktorej nám treba uvažovať, je ne­vyčerpateľ­ným prame­ňom poznania toho, čo je dobré a čo patrí k podstate člo­veka. Kris­tus je mierou opra­vdivej a dokona­lej ľud­skosti práve preto, že je aj ako človek dokonalým obrazom Boha. Je novým Ada­mom, na ktorom Božia múdrosť a láska, znova nakreslila ob­raz človeka na Bo­žiu po­dobu. Ak chceme vedieť, akú má človek nevý­slovnú hodnotu a dôstoj­nosť, treba sa nám zahľadieť do Kristo­vej ľud­skej tváre. Tam vyčí­tame, kto sme a akí sme, i to akí máme byť. Svätý Pavol práve v kon­frontácii našej tváre s Kristo­vou ľudskou tvárou napí­sal: „Vy ste sa tak o Kristovi neučili, ak ste vô­bec o ňom po­čuli a v ňom boli vyu­čení, ako je pravda v Ježi­šovi, že máte odlo­žiť sta­rého člo­veka s predošlým spôso­bom ži­vota, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa du­chovne premenou zmýšľania, ob­liecť si nového člo­veka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodli­vosti a pravej svätosti.“ (Ef 4, 20-24)

Neoddeliteľnou súčasťou našej kňazskej identity, odvodenej od Ježiša Krista je ľudskosť kňaza. Katolícke kňazstvo je bez tejto Ježišovej ľudskosti nemysliteľné a neuskutočniteľné. Kato­lícky kňaz má mať podľa Ježišovej podoby v prvom rade ľudskú tvár a ľudské srdce.

Kristus kňazovi vtláča opravdivé ľudské spô­soby. Po­ľudšťuje jeho sprá­vanie, vracia mu ľud­skosť pri utvá­raní vzťa­hov s ľuďmi, s ktorými prichádza do styku a ktorým má slúžiť. Veď podob­nosť s Kristom nie je nič iné, ako osvojovať si Kristove spô­soby a obliekať sa do jeho vlastností. „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srd­com.“ (Mt 11,9) Kristova šľa­chetnosť a jeho ľudskosť nás zvnútra mení a zjemňuje.

V každodennom živote naša ľudskosť znamená prijať člo­veka. Pohŕdanie člove­kom je preja­vom nevďačnosti voči samému Bohu a neúc­tou voči člove­kovi. Výraz „prijať člo­veka“ má bo­hatý výz­nam. Obsa­huje v prvom rade povin­nosť správať sa k nemu podľa Božej vôle. Je to postoj úprim­nej úcty k dôstojnosti každej ľud­skej osoby, bez ohľadu na jeho poli­tické, ná­boženské alebo iné ná­zory. Člo­vek je hodný úcty ešte aj vtedy, keď sa dopúšťa zla a koná ne­správne. Úcta k dôstojnosti ľudskej osoby zahrňuje aj rešpektovanie jeho svedomia a vnútornej slobody. Naša ľudskosť sa preja­vuje aj v komunikácii s ľuďmi. Dajme si veľký po­zor na svoj spôsob reči, aby sme nezra­nili dôstoj­nosť človeka, kto­rého máme osloviť a viesť k Bohu. Ľudská tvár kňaza nemá nič spoločného s „po­pulizmom“. My sa nechceme páčiť ľuďom, aby sme ich pritiahli k sebe, ale ku Kristovi, aby jeho ľudskosť v nás a cez nás ľudí pritiahla k Bohu.

Drahí bratia kňazi!

2. Druhý rozmer Kristovej tváre, ktorý odkrýva naša viera a z ktorého sa odvodzuje naša kňazská identita, je rozmer „synovskej tváre Krista“. Be­nedikt XVI. v Liste kňa­zom má túto pozoruhodnú vetu: „V Ježi­šovi sú jeho osoba a poslanie spojené: celá jeho spá­sonosná akti­vita bola a je výrazom jeho „synovského ja“, ktoré sa od večnosti nachá­dza pred Otcom v postoji milujúcej pod­riade­nosti jeho vôli. V pokore, no na zá­klade pravej analó­gie, musí aj kňaz dychtivo túžiť po takomto stotožnení.“ Tento druhý znak našej kňazskej identity sa dotýka úrovne nášho vnútorného života, nášho spoločenstva s Bohom. Je to vlastne realita nášho kresťanského povolania uskutočne­ného v krste, v ktorom sme skrze Krista a v Kristovi boli povýšení do hodnosti Božích synov a dcér. Toto je teda druhý základný znak našej identity, ktorý spočíva v hodnosti kresťana. Najprv musí byť kňaz skutočným kresťanom so všetkými dôsledkami, čo táto hodnosť znamená.

Nech sa na našu krstnú vieru pozeráme z akéhokoľvek hľadiska, to naj­pod­statnej­šie na nej je to, že je naším živým a osobným vzťahom k Bohu. Tomuto vzťahu dávame meno „spolo­čen­stvo“ s Najsvätejšou Troji­cou. Je to podstata kresťan­skej i kňaz­skej du­chov­nosti.  V krste sme dostali dar účasti na ži­vote Naj­svä­tej­šej Trojice. Od­vtedy sme zapo­jení do vý­meny lásky me­dzi Otcom, Synom a Duchom Svä­tým. Trojje­diný Boh sa sprítomnil v našom srdci a my sme s vnorili do srdca jeho tajom­stva, ktorým je Naj­svätejšia Trojica.

Prí­tom­nosť tajomstva trojič­ného života v nás má kon­krétne meno: po­sväcujúca mi­losť. Prvý a základný účinok daru posvä­cujú­cej milosti v nás, sprí­tomnenia sa tro­jičného ži­vota v na­šom srdci, je osobné spo­ločenstvo s jednotlivými božskými oso­bami, ktoré má svoje pome­novanie, svoju cha­rakte­ristiku vzťahu.

Je to v prvom rade naše „synovské Ja“ ako určujúci znak našej identity. S Otcom sme na spôsob Krista vo vzťahu ako deti – synovia (a dcéry) ne­bes­kého Otca. Tento vzťah dáva veľmi konkrétnu podobu nášmu preží­va­nému vzťahu s Bohom. Je to povedomie sy­novstva, po­vedo­mie de­tinstva. Žiť tento vzťah, teda Bo­žie sy­novstvo, nie je vlastne nič iné, ako naplno realizo­vať svoje kresťanské povolanie Z povedomia synovstva voči Bohu sa odvíja aj vzťah bratstva k Ježišovi Kristovi, Kristus je náš brat. Je to práve preto, že On je od večnosti jednorodený Syn Otca, ktorý sa v čase stal v tajomstve vtelenia člove­kom. Ježiš nám je bra­tom aj podľa tela a sme bratia s Kris­tom aj podľa ducha, lebo my sme adop­tovaní sy­novia, boli sme po­výšení aj v ro­vine du­cha do nad­prirodze­ného synovstva a do nadpri­rodze­ného brat­stva s Bo­žím Synom Ježišom Kris­tom.

Naše stotožnenie sa s Kristom už na úrovni kresťanského povolania zahŕňa v sebe aj stotožnenie sa s jeho Cirkvou, ktorá je jeho tajomným telom a ktorého sme my všetci údmi. Je to naše ekleziálne bytie a ekleziálne konanie. Božie synovstvo môžeme žiť len v spoločenstve bratov a sestier – upros­tred Božej rodiny – Cirkvi.

Identita katolíckeho kňaza odvodená z Kristovej tváre - z jeho „Synovského Ja“ - ústi v zamilovaní sa do Krista. Prežívaním tejto lásky je naša kňazská nábožnosť. Keď hovoríme o nábožnosti katolíckeho kňaza máme na mysli predovšetkým jeho evanjeliový štýl života. V čom spočíva tento evanjeliový štýl života? Je to predovšetkým uskutočňovanie evanjeliových rád: chu­doby, poslušnosti a čistoty. V duchu tejto evanjeliovej nábožnosti stojí Boh na prvom mieste kňaz­ského života a je jeho bohatstvom nad všetko na svete, ako to vyjadril sv. František Asiský „Boh, moje všetko“! „Synovské ja Krista“ je pre kňaza stálou inšpiráciou prežívať život v bezvýhradnej poslušnosti Otcovi, v zachovávaní jeho prikázaní a v neúnavnom hľadaní jeho svätej vôle v každo­denných okolnostiach života.. Podstatou kňazskej nábožnosti je každodenné „Buď vôľa tvoja!“ Ešte treba spomenúť aj tretí rozmer kňazskej nábožnosti, to je naša láska s „nerozdeleným srdcom“. Benedikt XVI. v Liste kňazom o sv. Jánovi z Arsu napísal: „Hovorilo sa o ňom, že „čistota žiarila z jeho pohľadu“, a veriaci si to všimli, keď hľa­del na svätostá­nok očami zaľúbenca.“.

Milovaní bratia kňazi!

3. Tretí rozmer Kristovej tváre, z ktorého sa odvodzuje naša kňazská identita je jeho tvár Dobrého pastiera. Kňaz je „druhý Kristus“. Je samozrejme, že osobitným spôso­bom to platí o kňa­zovi vzhľadom na jeho poslanie medzi ľuďmi. Sprítomňuje Krista – Dobrého pastiera, a tak sa aj sám stáva du­chovným pastierom veriacich. 

Pastierska charizma tvorí základný znak našej kňazskej identity. Táto identita spočíva v po­dob­nosti s Kristom ako Dobrým pastie­rom, čiže vo vlastní zna­kov, ktoré nás Kristovi pripodo­bňujú. „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájom­ník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezá­leží mu na ov­ciach. Ja som dobrý pastier. Po­znám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život polo­žím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú po­čuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.“ (Jn 10, 11 – 16) Všetko to, čo povedal Ježiš o sebe, v istom stupni má platiť aj o kato­líckom kňa­zovi, nakoľko sprítomňuje a zastu­puje Krista - Pas­tiera oviec. Identifi­kovať s ním je niesť na sebe črty jeho pas­tier­skej doko­nalosti. Podo­ben­stvo ich vypo­čítava o Kristovi tieto: Pozná svoje ovce; Kráča pred nimi; Volá ich po mne; Kla­die ži­vot za ovce; Chráni ich pred vl­kom; Stará sa o ich pas­tvu; Dáva im, čo potrebujú; Chce, aby mali život v pl­nosti; Hľadá stra­tené; Stráži nájdené; Obväzuje ranené...

Naša kňazská identita predpokladá mať v určitom stupni tieto znaky Kris­tovho pastier­skeho postoja k učení­kom, k veriacim. Akou mie­rou sa na nás objavujú a realizujú tieto znaky, takou mie­rou máme alebo ne­máme identitu kato­líckeho kňaza.

To najpodstatnejšie v osobe a konaní katolíckeho kňaza je Kristova láska, ktorá sa pre­mieta z jeho tváre a Srdca do tváre i srdca kňaza. Pastierska služba a láska je motívom i me­tódou kňaza – pastiera. Svätý apoštol Pavol vyjadril jednoznačne, že jediným mo­tí­vom jeho apoš­tol­ského konania, teda aj našej kňazskej čin­nosti je láska: „Lebo nás ženie Kristova láska.“ (2 Kor 5, 14) Láska kňaza nie je len obsahom života kňaza, ale aj me­tódou a spôsobom jeho po­stupo­vania. Pastierska služba kňaza v Cirkvi nemá za cieľ ľudí iba k láske privá­dzať. Jeho úlohou je aj lásku dá­vať a prejavovať ľuďom. A ľudia opráv­nene od kňaza lásku očaká­vajú a sú sklamaní, ak sa im jej v plnej miere nedostáva. Láska kňaza má podľa Kristovho vzoru podobu služby: „Lebo ani Syn člo­veka neprišiel, aby sa dal obslu­hovať, ale aby slú­žil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 43) Ochotu a praktizovanie služby lásky voči ľuďom Pán Ježiš postavil za hlavné krité­rium hodnotenia mravnej kvality a veľ­kosti kňaza. „Kto sa bude chcieť medzi vami stať veľ­kým, bude va­ším slu­žobníkom, a kto bude chcieť medzi vami byť prvý, bude slu­hom všet­kých.“ (Mk 10, 42) Uplat­ňovanie pastierskej identity katolíckeho kňaza má svoje vlastné meno: zodpovednosť! Jej naplňo­vanie možno zhrnúť do tejto jedinej vety: Byť pri veria­cich a žiť pre nich!

Drahí spolubratia kňazi, chcem vás v Roku viery povzbudiť do zápasu o svoju kňazskú identitu, o svoju stále väčšiu podobnosť s Kristom, aby ste ochotne i radostne prežívali svoje povolanie. Vaša obetavosť a služba lásky Božiemu ľudu Spišskej die­cézy zaiste nájde zaľúbenie v Kristových očiach a prinesie hojné požehnanie Vám i zvereným veriacim. Prosím aj našich drahých veriacich diecézy o modlitby za našich kňazov, a všetkým želám radostné a požehnané veľkonočné sviatky. Amen.