z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Cirkevný súd  | Dokumenty  | Časopis  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Zamyslenie biskupa Štefana na február

Zamyslenie otca biskupa Štefana na február 2013 v rámci Roka viery a Jubilejného roka sv. Cyrila a Metoda

Obetná viera

Milovaní bratia a sestry!

Viera predstavuje nesmiernu hodnotu. O nej hovoril Kristus v po­do­benstve o skrytom poklade a vzácnej perle. „Ne­beské krá­ľov­stvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Ne­beské kráľov­stvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď ná­jde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.“ (Mt 13,44-46) Aj hodnotu viery treba vy­kúpiť tým najcennej­ším, čo máme. Kto chce vieru mať, musí sa vedieť vzdať mnoho vecí. Viera predpo­kladá zmy­sel pre obetu. Preto voláme našu kresťanskú vieru „obetná viera“.

1. O tom, ako sa úzko spája viera s obetou, sa učíme na pos­tave veľkého Abraháma. Boh od Abraháma ne­žiadal hoc akú vieru, ale vieru, ktorá sa reali­zuje v obeti. Boh po­stupne vychová­val Abraháma k obetnej viere. Po­stupne od neho žia­dal a čakal stále väčšiu obetu. Od obety desiatok Melchi­sede­kovi, cez obetu zvierat z jeho stád, pri­šlo až na požiadavku obety naj­drahšieho syna Izáka, obetu najväčšej lásky Abra­hámovho srdca. Vo všet­kých obetách a obet­ných daroch      v ži­vote Abraháma išlo Bohu o jediné: vy­chovávať v ňom a formo­vať jeho obetnú vôľu. Boh ne­potreboval Abra­há­move veci, chcel jeho srdce.

V príbehu Abraháma je veľavravný predobraz. Z jednej strany je to prí­prava a výchova pre porozumenie Božieho po­čína­nia, ktorým raz v obeti Bo­žieho Syna uskutoční vy­kúpe­nie ľud­stva. Z druhej strany je to lekcia o potrebe obety pre život z viery pre každého člo­veka. To, čo Boh žia­dal od otca všetkých veria­cich, bude poža­dovať od všet­kých detí viery. Viera a obeta patria spolu. Nemá vieru, kto nemá obetnú vôľu. Viera sa v obeti nielen uplatňuje, ale obetou ras­tie. Zmysel a ochota pre obetu je mierou viery a znakom jej kva­lity.

Ak sa zamyslíme nad Abrahámovým obetným počína­ním, prí­deme k jed­noznačnému presvedčeniu, že obeta je pozitívny úkon. Náš prí­stup k obeti a jej chápanie je zaťa­žené negativis­tic­kým pohľa­dom. Keď sa povie obeta, prvé, čo nás napadá je, že sa musíme nie­čoho zrieknuť, o niečo prísť. Potom sa nám obeta javí ako ochu­dob­nenie  o veci a hodnoty, ktoré sme na­dobudli. Bojíme sa obety, lebo sa stra­chujeme o to, čo máme a sme. Zdá sa nám to ako ujma. Preto preží­vame obetu so žia­ľom a bolesťou až na­toľko, že obetu stotož­ňujeme  s bo­lesťou a nešťastím. Na­miesto toho, aby sme cítili radosť z obety, upa­dáme do po­kušenia sa ľu­tovať a nariekať nad tým, čoho sme sa zriekli.

2. Obeta je z našej strany darovanie obetného daru Bohu. Treba povedať, že všetko, čo možno a treba pri­niesť na obetu, patrilo naj­prv Bohu. Všetko sme do­stali. „Čo máš, čo si nedo­stal? a keď si do­stal, čo sa chvas­ceš, akoby si nebol dostal?“ (1Kor 4,7) Boh nepotre­buje naše veci a hod­noty, On chce naše srdce, aby ho mohol obdaro­vať sebou. Niektoré verše 50. žalmu nám to vy­svetľujú: „...mne patrí všetka lesná zver, ti­sícky horskej zveriny. Po­znám všetko vtáctvo lietavé, moje je i to, čo sa hýbe na poli. Aj keď bu­dem hladný, nebu­dem pýtať od teba; veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa. Vari ja ho­vä­dzie mäso jedávam alebo pijem krv kozľaciu? Obetuj Bohu obetu chvály a Najvy­ššiemu svoje sľuby splň.“ (Ž 50,9-4) A v nasledujúcom žalme čítame: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty ne­pohŕdaš srdcom skrúšeným a poníže­ným.“ (Ž 51,19)

Obetovanie Bohu je vždy potvrdením, že všetko je jeho, že mu to patrí práve tak, ako mu patríme aj my. Je to uznanie, že je Ot­com a darcom všet­kého. Je to prejav našej úcty, chvály a vďaky. Abrahám nie preto obetoval Bohu, aby ho obohatil, alebo aby mu požičal na­čas zo svojho ma­jetku, ale preto, že ho miloval a chcel sa mu odvďa­čiť  a si ho uctiť.

Zaujímavé je, že každý obetný úkon Abrahámovej viery je z Bo­žej strany spojený vždy s Božím požehná­vaním alebo s prísľu­bom požehnania. Abrahám chápal, že obetovanie Bohu nie je nič iné ako dostávanie od Boha. Je to spô­sob, ktorým Boh ob­darúva človeka. Obetná vôľa sa tu javí ako ot­váranie ľudskej slo­body pre Božie dary. To je zmysel kaž­dej obety – ot­vo­riť sa Bohu pre jeho lásku. Naše ľud­ské srdce je uzamknuté zvnútra a kľúč, ktorým ho možno otvo­riť, aby mo­hol vstúpiť do neho Boh so svo­jou lás­kou je obeta. Preto mô­žeme pove­dať, že obetovanie je viac prijí­manie od Boha, ako dávanie Bohu. Obeta nie je strata, ale zisk. Strá­came len to, čo sme ne­obeto­vali. Toto môže po­chopiť len viera!

Predobrazy Starého zákona mali za cieľ vychovávať nás pre Krista. Tak je to aj v záležitosti obiet. Doko­nalý koncept obety sa od­krýva v osobe vteleného Slova, v Ježišovi Kris­tovi. Ak chceme poroz­umieť ako pod­statne súvisí náš kresťanský život s obetou, pozná­vajme Ježiša Krista a jeho obetnú vôľu. Už prorok Izaiáš ho predsta­vuje ako obetníka a obetu. „Obeto­val sa, pretože sám chcel, a neo­tvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).“ (Iz 53,7)

Autor listu Hebrejom sa takto zamýšľa nad Kristovou obet­nou vôľou: „Preto keď prichádza na svet, ho­vorí: „Ne­chcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Ne­páčili sa ti zá­palné obety ani obety za hriech. Vtedy som pove­dal: Hľa, prichá­dzam - vo zvitku knihy je na­písané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ Najprv hovorí: „Obety ani dary, ani obety zápalné ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti ne­páčili“ - a ony sa priná­šajú podľa zá­kona. Potom po­vedal: „Hľa, pri­chádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ Ruší prvé, aby ustano­vil druhé. V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Je­žiša raz na­vždy.“ (Hebr 10,5-10)

3. Pán Ježiš prišiel na svet ako obetník a obeta. Celý jeho pozem­ský život v tele je uskutočňovaním jedinej obety, kto­rou nás prišiel oslobodiť z ot­roctva hriechu a vrátiť člove­kovi hod­nosť Bo­žieho sy­novstva. Jeho obeta vyvrcholila smrťou na kríži a zmŕtvych­vstaním. Pre Krista obetovanie je úkonom lásky k Ot­covi a k nám ľu­ďom. Obeta je pre neho identická s dá­vaním. Dáva sa obetova­ním. Obe­tuje sa dávaním. V Kristo­vej obeti pozná­vame, ako sa obetným úko­nom Boh daruje člo­vekovi a ako sa človek prina­vracia k Bohu. Jeho obeta nie je stratou, ale znovunájde­ním. Nie je ničením, ale tvorením! Kristova obeta je kľú­čom k ot­vore­niu neba a záro­veň aj kľú­čom k ot­voreniu srdca.

Ježiš Kristus je pre nás učiteľom obety. Treba nám študo­vať jeho obetu, aby sme sa naučili pravdivo obeto­vať Bohu. Z jeho obet­ného života a obetnej smrti vyplýva pre nás najdôle­žitejšie poučenie         v tom, že obeta sa dotýka vôle člo­veka. Obetná vôľa je podstatou kaž­dého obetného úkonu. A obetná vôľa na Kristov spôsob nie je nič iné, ako poslušnosť Otcovi až na smrť. V 1. knihe Sa­muelovej čí­tame pre­krásnu vetu: „Veď poslušnosť je lep­šia než obeta...“ (1Sam 15,22) Vhodná exe­géza tohoto textu je, že naj­lepšou obetou Bohu je po­slušnosť jeho vôli. Vtedy si najlepšie uctievame Boha, vzdá­vame mu vďaky a oslavu­jeme ho, ak ho po­slúchame. Takto ro­zumel obeti aj sám Abrahám, keď Boh od neho žiadal na obetu syna Izáka. Skúšal vtedy jeho obetnú vôľu. Na­ozaj, nič lepšie z na­šej strany nemôžeme ponúkať Bohu, čím by sme si ho uctili a oslávili, ako je poslušnosť jeho svätej vôli, ktorej ovocím sú naše dobre skutky.

Obetovanie vôle v úkone našej poslušnosti Bohu je pri­ná­ša­nie obety na Kristov spôsob. Ba viac, je to naša osobná účasť na jeho je­dinej obeti veľ­ko­nočného tajomstva, jeho smrti a zmŕtvych­vstaní. Každou poslušnosťou priká­za­niam odumie­rame sebe a hriechu a ži­jeme pre Boha. Veď Bohu ne­jde o naše veci, ale o naše srdce a nás samých. Po­slušnos­ťou sa my sami stávame obe­tou. Keď zachová­vame jeho pri­káza­nia, sme aj obetníkmi a aj obetným darom pre Boha.       V tomto zmysle nás vy­zýva Apoštol: „Bratia, pre Bo­žie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bo­ho­službu.“ (Rim 12,1)

Kristova jediná obeta nášho vykúpenia uskutočnená pred dve­tisíc rokmi je prítomná a stále sa aktualizuje v jeho Cirkvi. Najsvätej­šia Eucha­ristia je darom, v ktorej je aktuálne prí­tomný nadčasový úkon Kristovej obety. Preto všetci, čo poroz­umeli a chápu svoj život          z viery ako obetu, mu­sia sa nevy­hnute orientovať na oltár a na tajom­stvo Kristovej eucharis­tickej obety, ktorá sa na ňom ustavične sprí­tomňuje a aktua­lizuje.

Je len jedna obeta, ktorú žiada Otec, tá, čo priniesol jeho Syn. Je to tá obeta, ktorú máme v Eucharistii. V nej všetky obety ľudí všet­kých čias na­chá­dzajú svoj zmysel a svoje napl­nenie. Aj Abrahá­move obety a obety všetkých svätých Starého zákona majú súvis       a spätosť s jedinou Kristovou obetou. Aj obety svätých Nového zá­kona, obety mučeníkov a vyznávačov a obety všetkých veriacich sú obetami len pre obetu Krista v Eucharis­tii.

Všetci, čo chcú prinášať svoje osobné obety, ktoré si žiada viera, majú ich prinášať v spojení s Kristovou eucha­ristickou obetou. Obety pochádza­júce z viery sú obetným darom, kto­rým sa pridru­žujeme ku Kristovej obeti. Oltár je miesto, kde treba po­ložiť všetko, čo chceme dať Bohu na obetu. Čo nepo­ložíme na ol­tár, čo ne­spojíme s eucharis­tic­kou obetou, zos­táva bez valuty, nedôjde ani k Bohu. Len skrze Krista v Du­chu Svätom sa naša obeta stáva Bohu milou a spásnou čin­nosťou.

Na eucharistickej obeti – svätej omši sa nám treba zú­častňo­vať    z dvoch dôvodov. Prvým je skutočnosť, aby sme všetky svoje obety práce, mod­litby, utr­penia a každého dob­rého skutku mohli predložiť Bohu spolu s Kris­tovou obetou. Druhým dôvodom účasti na Eucha­ristii je prijíma­nie ovocia Kristovej obety. Otec dáva Syna svetu – člo­ve­kovi - prostred­níc­tvom obety. Eucharistia je nielen obetný dar, ale aj obetný pokrm.

Vo svätom prijímaní dostávame Krista – v akcii obeto­vania sa za nás Ot­covi. Prijímame aj jeho obetu, aj jeho obetnú vôľu. Eu­charistia nás tak uschop­ňuje prinášať obetu viery, stávať sa stále dokonalej­šie ľuďmi obety. Duch Svätý nás slá­vením a prijímaním Eucharistie stále viac pretvára na obetní­kov i na obetný dar, ako sa to modlíme v Tre­tej eucharistickej mod­litbe: „Nech Duch Svätý urobí z nás usta­vičnú obetu pre teba...“

Viera potrebuje Eucharistiu práve preto, aby sa mohla stať obet­nou vierou. Vierou, ktorej podstatným ovo­cím a zá­kladným cha­rakte­ristickým znakom je obeta. V Eucha­ristii sa učí naša viera obetovať na Kristov spô­sob, v nej čerpá viera silu a odvahu ku kaž­dej obeti života. V Eucha­ristii má viera motív k obeti a zá­roveň aj po­sledný dôvod a cieľ určenia.

Keď sme si povedali, ako chápať obetu viery a ako ju treba usku­točňo­vať, ešte treba niečo povedať o obet­nom dare, ktorý naša viera môže klásť na oltár. Vo všeobecnosti môže byť obet­ným darom všetko dobro, ktoré je produktom viery kres­ťana: ovocie trpezlivosti v utrpení, dobročinnosť a milosrdná láska v konaní, horlivosť v odrie­kaní. Svätý Au­gustín v tomto zmysle sa pokúšal o defi­níciu obety: „Obeta je každý dobrý skutok, ktorý konáme vo svätom spo­ločen­stve, aby sme sa za­páčili Bohu.“ (Boží štát I.) Medzi všet­kými mož­nými obet­nými darmi vynikajú pre nás zvlášť tieto tri: čas, venovaný službe Bohu i našim blížnym; ne­rozde­lené srdce podľa Ježišových slov: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom... Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6, 24); a konečne námaha, ktorú vynakladáme v práci i v utrpení vo všednosti každodenného života.

Nech nás ku každodenným obetám pre dobro viery inšpiruje aj sviatok Obetovania Pána, ktorý na začiatku februára slávime. Všet­kých vás pozdravujem, zvlášť spoločenstvá zasväteného života, a posielam vám svoje apoštolské požehnanie.

+ otec biskup Štefan


Aktuality
16.4.2018
DOD v kňazskom seminári
viac info

1.4.2018
Púť do Diecéznej svätyne Božieho milosrdenstva
viac info

31.3.2018
Veľkonočné posolstvo diecézneho biskupa 2018
viac info

26.3.2018
Diecézne stretnutie mládeže 2018
viac info

7.3.2018
Slávnosť, spojená s Katedrálou sv. Martina v Spišskej Kapitule
viac info