z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Cirkevný súd  | Dokumenty  | Časopis  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Zamyslenie otca biskupa na október 2012

Zamyslenie otca biskupa Štefana na október 2012

v rámci Roka viery a Roka sv. Cyrila a Metoda

Misijná viera

(14. októbra)

Milovaní bratia a sestry!

Pán Ježiš zveril Cirkvi misijné poslanie. Apoštolom roz­kázal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanje­lium všet­kému stvoreniu!“ (Mk 16,15) Výraz „misie“ je odvo­dený z latinského slova „missio“ – „posla­nie“ (choďte). Cirkev je po všetky veky verná tomuto poslaniu. Je ot­vo­rená pre celý svet a všetkým národom chce priniesť posolstvo Božej lásky. Pr­vými misionármi boli apoštoli. Po ich mučeníckej smrti v misij­nom po­slaní pokračujú aj ich nástupcovia - biskupi a kňazi i laickí veriaci. Medzi najväčších misioná­rov kresťan­stva patria svätí Cyril a Metod. Je tomu už tisícstopäťdesiat rokov, čo prišli na naše územie. Našim predkom priniesli vzácny dar kresťanskej viery v zro­zumiteľ­nom ja­zyku. Oprávnene ich považujeme za apoštolov nášho národa a viero­zvestov. Ich príchodom sa na našom území rozprúdila vlna evan­jelizá­cie a kristianizá­cie, ktorá má svoje pokračovanie aj v našich ča­soch. V misijnom diele svätého Cyrila a Metoda teraz po­kra­čujú naši ot­covia bis­kupi, kňazi i diakoni, ale aj všetci laickí ve­riaci. Za šírenie viery totiž nezodpovedá len pápež, bis­kupi a kňazi, misijné po­slanie sa do­týka všet­kých členov Cir­kvi. Je to naša spo­ločná úloha. Ho­vorí o tom uznese­nie koncilu: „Vše­tci synovia a dcéry Cirkvi majú mať živé vedo­mie vlastnej zodpovednosti voči svetu (...) a zasvä­tiť svoje sily dielu šíre­nia Evanje­lia.“ (UR, 4) Misijná aktivita veriacich patrí k podstate viery. Len natoľko sme opravdi­vými kres­ťanmi, na­koľko sa usilujeme o šíre­nie viery medzi ľuďmi. Preto našej kresťan­skej viere dávame meno „misijná viera“.

1. Keď hovoríme o misijnej viere, treba povedať, že misijnú vieru máme, ak je naša viera duchovne plodná. Táto plodnosť je v tom, že sme schopní vzbudzovať vieru v iných ľuďoch. Ak naša viera nie je schopná rep­rodukovať sa, vzbudzovať sa v ďalších ľu­ďoch, tak je chorá, ne­zdravá, ak nie celkom mŕtva. Je málo, ak máme vieru. Treba, aby tá viera zrodila ďalšiu vieru. A práve táto duchovná plod­nosť, čiže vzbudzovanie viery v srd­ciach našich ľudských bratov a sestier, s ktorými prichádzame do styku, je uskutočňovanie misijnej viery.

Plodnosť našej viery treba rozumieť ešte aj v inom výz­name. Ide o ten význam plodnosti viery, ktorý nachá­dzame v Kristových podo­ben­stvách. „Po­znáte ich po ovocí. Veď či obe­rajú z tŕnia hrozná alebo z bodlia­kov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovo­cie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovo­cie a zlý strom ne­môže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vy­tnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16-20) Ovocím viery je dobro a láska, sú to naše dobré skutky. Svätý Pavol apoštol ich nazýva ovocie Du­cha a ich typológiu prináša v Liste Galaťanom: „Ale ovo­cie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovie­vavosť, lás­kavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdr­žanli­vosť.“ (Gal 5,22-23) Aj táto duchovná plodnosť viery v konaní dobrých skut­kov je uskutočňovaním misijnej viery, lebo práve naše dobré skutky sú po­slami nášho svedectva pre ľudí, podľa Ježišových slov: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavo­vali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16)

Pod pojmom misie v širokom slova zmysle rozu­mieme to úsilie Cir­kvi, ktorým sa snaží sprístupniť a priblí­žiť tajom­stvo Krista a jeho spásne dielo všetkým ľuďom. Keďže mnohí ľudia, čo ešte nepoznajú  a neve­ria v Krista, alebo ho celkom málo poznajú, sa nachá­dzajú roz­ptý­lení, často medzi veriacimi na územiach, kde je už Cirkev za­kore­nená, misio­nárske poslanie Cir­kvi je nasmerované aj na nich. Vtedy ho­vo­ríme o vnú­torných mi­siách, čiže o ohlasovaní Krista v na­šom život­nom pros­tredí.

V tomto širokom slova zmysle treba za misionárov po­va­žovať všet­kých kresťanov, ktorí vydávaním sve­dectva a roz­manitými for­mami apoštolátu približujú Krista ľuďom a ot­várajú pre nich brány do Cir­kvi, v ktorej sami žijú. Veľkú službu evanjeliu preuka­zujú zvlášť rodičia, ktorí učia viere svoje deti. Oni sú misio­nármi v svo­jich rodi­nách, ktoré sú prvým a hlavným misijným územím.

2. V užšom slova zmysle misiami rozumieme činnosť Cir­kvi, kto­rou ne­sie blahozvesť evanjelia k národom, ktoré ešte Krista nepo­znajú a do kra­jín, kde Cirkev ešte nie je prí­tomná. Takéto chápanie misií zvyk­neme na­zývať „misie Ad gentes“ (misie k pohanom). Misijné územie sú krajiny, v ktorých sa ešte Cirkev cel­kom neudo­mácnila. Sú to najmä krajiny Ázie a Af­riky. V misijných územiach pôso­bia misio­nári, ktorí s námahou a ťaž­kosťami oboznamujú ľudí s Kristo­vým uče­ním. S mi­sionármi často odchádzajú aj rehoľníci a laickí po­moc­níci, ktorí preukazujú domorodým obyva­teľom rôzne služby.

Úsilie Cirkvi o sprítomnenie sa v nových krajinách a v ná­rodoch nemá iný cieľ a dôvod ako náboženský a es­chatolo­gický. Prichádza k nim preto, aby im zvesto­vala spásu. Ne­vedú ju pri tom žiadne iné zá­ujmy ani ciele, hoci Cirkev nie­kedy z toho upodozrievajú.

O misie „Ad gentes“ sa priči­ňujeme hmotnou a duchov­nou podpo­rou misioná­rov, pravidelnou modlitbou a prináša­ním du­chov­ných obiet za dielo misií. Osobitne treba vyzdvihnúť tú pomoc dielam misií, ktorú po­skytujú misijní dobrovoľníci z radov katolíckych laikov. Sú to najmä mladí ľudia, ktorí venujú svoj voľný čas pri šírení Kris­tovho evanjelia. Pomáhajú kňazom – misionárom, či už pri ľudových misiách vo farnos­tiach, alebo často niektorí odchádzajú s misionármi aj na dlhší čas do mi­sijných území v zahraničí.

Vlastná misijná činnosť Cirkvi pozostáva z niekoľ­kých elementov, ktoré akoby na seba nadväzovali, ale zá­roveň súčasne spolu pôsobia. Hlavným elementom misionár­skeho pôsobenia v nových oblastiach je kres­ťanské sve­dectvo. Prostredníctvom neho sa ľudia naj­prv stretá­vajú s Kristovým posolstvom, keď ho vidia vyžarovať zo života a sprá­va­nia tých, ktorí k nim pri­chádzajú. Pomocou neho sa otvára dia­lóg lásky medzi kres­ťanmi a po­hanmi. Účinným prejavom kresťanského svedectva v očiach ad­resátov evan­jelia je láska. Kresťanská láska je zna­kom Božej lásky, ktorou hľadá kaž­dého človeka. „Teda ako Kristus cho­dil po všetkých mestách a dedinkách a uzdra­voval všetky choroby a neduhy na dôkaz prí­chodu Bo­žieho kráľov­stva, tak aj Cirkev je pro­stredníc­tvom svojich sy­nov a dcér v spojení so všetkými ľuďmi kaž­dého postave­nia, najmä však s chu­dob­nými a trpia­cimi, a ochotne sa im venuje“. (AG, 12) Láska je a má byť pr­vou „rečou“, ktorou Cirkev cez svojich vyslancov oslo­vuje tých, čo ešte neve­ria v Krista. Ňou sa pripravujú ako pôda na siatie Božieho zrna, na prijatie Krista.

Ohlasovanie evanjelia ako misijná činnosť sa vždy usku­točňuje v jed­note s celou Cirkvou a nikdy nie je súk­romnou záležitosťou misio­nára. Misionár pôsobí len na základe po­verenia a v spojení s tými, ktorí ho po­slali.

Dôležitým elementom misionárskej činnosti Cirkvi je úsilie včle­niť evanjelium do kultúry národov. Tomuto javu dávame meno „in­kulturá­cia“. Spočíva v tom, že Cir­kev reš­pektuje hodnoty a danosti jednotli­vých národov a kultúr a usiluje sa ich zapojiť do kresťanstva. Ide o zošľach­tenie a akoby posvätenie všetkého dobrého, čo Cirkev v jednot­li­vých krajinách nachádza. Inkulturáciou sa evanjelium ak­tuali­zuje a stáva sa zrozumiteľ­nejším pre ľudí. Inkulturá­cia je zložitý a dlho­trva­júci proces. Pri ňom nejde iba o vonkaj­šie prispô­sobenie, ale o vnú­torné pretvorenie a zo­šľachtenie autentic­kých hod­nôt. Treba ju pova­žovať za veľmi dôle­žitý a účinný prostrie­dok misií.

3. S našou misijnou vierou súvisí aj činnosť veriacich, ktorej dá­vame meno „evanjelizácia“ Nie je to nič iné ako proces odo­vzdáva­nia Božieho posolstva tomuto svetu. Pán Ježiš poslanie ohlasovať evan­jelium, ktoré dostal od svojho Otca, zveril na starosť Cirkvi. Kris­tov príkaz ohlasovať evanjelium nebol adre­sovaný iba apoštolom, ale všetkým kresťanom, aj keď odlišným spôso­bom. Evanjelizácia je spoločné dielo všet­kých kresťanov. To znamená, že všetci čle­novia Cirkvi majú poverenie, aby každý sebe primera­ným spôso­bom sa za­pojil do veľkého diela evanjeli­zácie, „aby zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do predivného svetla.“ (1Pt 2,9) Cirkev je takto spoločenstvom hlásateľov Kristovho evanjelia.

Evanjelizácia je zložitý proces, ktorý je náročné de­fi­no­vať. Po­zostáva z mnohých zložiek: hlásanie Bo­žieho slova, vy­dávanie svedec­tva, vstup do spolo­čenstva, prijíma­nie svia­tostí, apoštolát. Tieto zložky pro­cesu evan­jelizácie sa vzá­jomne dopĺňajú a oboha­cujú. Nie je možné evanjelizovať len samotným ohla­sovaním Božieho slova bez toho, že by aj sám hlásateľ evanjelia neprijal jeho posolstvo. „Nie je totiž možné, aby niekto prijal Božie slovo a uveril v Božie kráľov­stvo a nestal by sa jeho sved­kom a hlásateľom.“ (EN, 24)

Hlavným zámerom, obsahom i cieľom evanjelizácie Cir­kvi je vnú­torne pretvárať ľudí a vytvárať z nich nové ľud­stvo. Ide o vnútornú premenu zmýšľania a srdca, o obrá­tenie osobného a kolektívneho ľud­ského svedo­mia k ži­votu podľa Kristovho evanjelia. Cieľom všetkej evanjelizá­cie je priviesť ľudí ku Kristovi, k participácii na jeho veľko­nočnom tajom­stve a tak im ponúknuť spásu a do­pomôcť k nej.

„Základom, stredom a zároveň vrcholom evanjelizá­cie a všet­kého jej dynamického úsilia je táto jasná pravda: Ježiš Kristus, Syn Boží sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych. V ňom sa každému človekovi po­sky­tuje mož­nosť spásy, ako dar Božej milosti a dobroti­vosti.“ (EN, 27)

Vážnou otázkou metódy a foriem evanjelizácie v dneš­nom svete sa zaoberal pápež Pavol VI. v apoštol­skej ad­hortácii Evangelii nun­tiandi a vypočítava niektoré hlavné formy ohlasovania evanjelia v našej dobe. Za pr­votnú a hlavnú formu Pavol VI. označuje vydá­vanie svedectva. „Pre Cirkev prvým evanjelizačným prostried­kom je sve­dectvo skutočne kresťanského ži­vota, v ktorom sa človek úplne oddá Bohu a pritom s ne­obmedzenou horli­vosťou mi­luje svojho blížneho.“ (EN, 41)Ten istý pápež povedal: „Dnešný človek po­čúva radšej sved­kov než učiteľov, a týchto počúva len vtedy, ak sú záro­veň sved­kami.“

Vhodnou formou evanjelizácie, najmä pre laických kresťanov je osobný styk ľudí s ľuďmi a ich vzájomné a bezpros­tredné rozhovory   o Ježišovi Kristovi a jeho evanjeliu. Aj sám Kristus používal tento osobný a bezpros­tredný styk s ľuďmi na ohlaso­vanie evanjelia. Po­dobne si počínali aj apoštoli, ako o tom svedčia Skutky apoš­tolov. Túto metódu, ako vždy aktuálnu a potrebnú, vy­uží­vala Cirkev aj cez dejiny a odporúča ju aj v našich ča­soch. Táto forma evanjelizácie cez osobný styk a rozhovory sa v bohatej miere môže a má uplat­ňovať najmä v kresťanskej ro­dine a v jej najbližšom okolí.

Práve v tomto mesiaci sa v Ríme bude konať Synoda biskupov o novej evanjelizácii, ktorú zvolal Svätý Otec Benedikt XVI. Prečo vo­láme evanjelizáciu „nová“? Nie je to hlásanie „nového učenia“, ale večne platného a nemeniteľného učenia. Evanjelizácia je tu už dve tisícročia, vďaka nej sme aj my kresťanmi. A predsa jej dá­vame ná­zov „nová evanjelizácia“ so zreteľom na zmenené okolnosti súčas­ného sveta, ktoré znamenajú nové ohrozenia ľudstva, ale aj nové nádeje. „Novou“ má byť evanjeli­zácia aj v obnovenej horlivosti a používaním nových fo­riem, vhodných na oslovenie súčas­ného člo­veka. Modlitbou posvätného ruženca podporme toto výz­namné pod­ujatie Cirkvi, aby Duch Svätý prebudil novú misijnú vieru v každom z nás a urobil z nás „nových“ svedkov a šíriteľov Kristovho evanjelia. Nových pre novú radosť a nadšenie a pre novú vynaliezavosť lásky, ktorou sa budeme prihovárať ľuďom dnešného sveta. Udeľujem vám  k tomu aj svoje apoštolské požehnanie.

 

 + otec biskup Štefan

 

 

 


Aktuality
16.4.2018
DOD v kňazskom seminári
viac info

1.4.2018
Púť do Diecéznej svätyne Božieho milosrdenstva
viac info

31.3.2018
Veľkonočné posolstvo diecézneho biskupa 2018
viac info

26.3.2018
Diecézne stretnutie mládeže 2018
viac info

7.3.2018
Slávnosť, spojená s Katedrálou sv. Martina v Spišskej Kapitule
viac info