z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Farnosti  | Časopis  | Dokumenty  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Zamyslenie otca biskupa na október 2012

Zamyslenie otca biskupa Štefana na október 2012

v rámci Roka viery a Roka sv. Cyrila a Metoda

Misijná viera

(14. októbra)

Milovaní bratia a sestry!

Pán Ježiš zveril Cirkvi misijné poslanie. Apoštolom roz­kázal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanje­lium všet­kému stvoreniu!“ (Mk 16,15) Výraz „misie“ je odvo­dený z latinského slova „missio“ – „posla­nie“ (choďte). Cirkev je po všetky veky verná tomuto poslaniu. Je ot­vo­rená pre celý svet a všetkým národom chce priniesť posolstvo Božej lásky. Pr­vými misionármi boli apoštoli. Po ich mučeníckej smrti v misij­nom po­slaní pokračujú aj ich nástupcovia - biskupi a kňazi i laickí veriaci. Medzi najväčších misioná­rov kresťan­stva patria svätí Cyril a Metod. Je tomu už tisícstopäťdesiat rokov, čo prišli na naše územie. Našim predkom priniesli vzácny dar kresťanskej viery v zro­zumiteľ­nom ja­zyku. Oprávnene ich považujeme za apoštolov nášho národa a viero­zvestov. Ich príchodom sa na našom území rozprúdila vlna evan­jelizá­cie a kristianizá­cie, ktorá má svoje pokračovanie aj v našich ča­soch. V misijnom diele svätého Cyrila a Metoda teraz po­kra­čujú naši ot­covia bis­kupi, kňazi i diakoni, ale aj všetci laickí ve­riaci. Za šírenie viery totiž nezodpovedá len pápež, bis­kupi a kňazi, misijné po­slanie sa do­týka všet­kých členov Cir­kvi. Je to naša spo­ločná úloha. Ho­vorí o tom uznese­nie koncilu: „Vše­tci synovia a dcéry Cirkvi majú mať živé vedo­mie vlastnej zodpovednosti voči svetu (...) a zasvä­tiť svoje sily dielu šíre­nia Evanje­lia.“ (UR, 4) Misijná aktivita veriacich patrí k podstate viery. Len natoľko sme opravdi­vými kres­ťanmi, na­koľko sa usilujeme o šíre­nie viery medzi ľuďmi. Preto našej kresťan­skej viere dávame meno „misijná viera“.

1. Keď hovoríme o misijnej viere, treba povedať, že misijnú vieru máme, ak je naša viera duchovne plodná. Táto plodnosť je v tom, že sme schopní vzbudzovať vieru v iných ľuďoch. Ak naša viera nie je schopná rep­rodukovať sa, vzbudzovať sa v ďalších ľu­ďoch, tak je chorá, ne­zdravá, ak nie celkom mŕtva. Je málo, ak máme vieru. Treba, aby tá viera zrodila ďalšiu vieru. A práve táto duchovná plod­nosť, čiže vzbudzovanie viery v srd­ciach našich ľudských bratov a sestier, s ktorými prichádzame do styku, je uskutočňovanie misijnej viery.

Plodnosť našej viery treba rozumieť ešte aj v inom výz­name. Ide o ten význam plodnosti viery, ktorý nachá­dzame v Kristových podo­ben­stvách. „Po­znáte ich po ovocí. Veď či obe­rajú z tŕnia hrozná alebo z bodlia­kov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovo­cie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovo­cie a zlý strom ne­môže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vy­tnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16-20) Ovocím viery je dobro a láska, sú to naše dobré skutky. Svätý Pavol apoštol ich nazýva ovocie Du­cha a ich typológiu prináša v Liste Galaťanom: „Ale ovo­cie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovie­vavosť, lás­kavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdr­žanli­vosť.“ (Gal 5,22-23) Aj táto duchovná plodnosť viery v konaní dobrých skut­kov je uskutočňovaním misijnej viery, lebo práve naše dobré skutky sú po­slami nášho svedectva pre ľudí, podľa Ježišových slov: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavo­vali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16)

Pod pojmom misie v širokom slova zmysle rozu­mieme to úsilie Cir­kvi, ktorým sa snaží sprístupniť a priblí­žiť tajom­stvo Krista a jeho spásne dielo všetkým ľuďom. Keďže mnohí ľudia, čo ešte nepoznajú  a neve­ria v Krista, alebo ho celkom málo poznajú, sa nachá­dzajú roz­ptý­lení, často medzi veriacimi na územiach, kde je už Cirkev za­kore­nená, misio­nárske poslanie Cir­kvi je nasmerované aj na nich. Vtedy ho­vo­ríme o vnú­torných mi­siách, čiže o ohlasovaní Krista v na­šom život­nom pros­tredí.

V tomto širokom slova zmysle treba za misionárov po­va­žovať všet­kých kresťanov, ktorí vydávaním sve­dectva a roz­manitými for­mami apoštolátu približujú Krista ľuďom a ot­várajú pre nich brány do Cir­kvi, v ktorej sami žijú. Veľkú službu evanjeliu preuka­zujú zvlášť rodičia, ktorí učia viere svoje deti. Oni sú misio­nármi v svo­jich rodi­nách, ktoré sú prvým a hlavným misijným územím.

2. V užšom slova zmysle misiami rozumieme činnosť Cir­kvi, kto­rou ne­sie blahozvesť evanjelia k národom, ktoré ešte Krista nepo­znajú a do kra­jín, kde Cirkev ešte nie je prí­tomná. Takéto chápanie misií zvyk­neme na­zývať „misie Ad gentes“ (misie k pohanom). Misijné územie sú krajiny, v ktorých sa ešte Cirkev cel­kom neudo­mácnila. Sú to najmä krajiny Ázie a Af­riky. V misijných územiach pôso­bia misio­nári, ktorí s námahou a ťaž­kosťami oboznamujú ľudí s Kristo­vým uče­ním. S mi­sionármi často odchádzajú aj rehoľníci a laickí po­moc­níci, ktorí preukazujú domorodým obyva­teľom rôzne služby.

Úsilie Cirkvi o sprítomnenie sa v nových krajinách a v ná­rodoch nemá iný cieľ a dôvod ako náboženský a es­chatolo­gický. Prichádza k nim preto, aby im zvesto­vala spásu. Ne­vedú ju pri tom žiadne iné zá­ujmy ani ciele, hoci Cirkev nie­kedy z toho upodozrievajú.

O misie „Ad gentes“ sa priči­ňujeme hmotnou a duchov­nou podpo­rou misioná­rov, pravidelnou modlitbou a prináša­ním du­chov­ných obiet za dielo misií. Osobitne treba vyzdvihnúť tú pomoc dielam misií, ktorú po­skytujú misijní dobrovoľníci z radov katolíckych laikov. Sú to najmä mladí ľudia, ktorí venujú svoj voľný čas pri šírení Kris­tovho evanjelia. Pomáhajú kňazom – misionárom, či už pri ľudových misiách vo farnos­tiach, alebo často niektorí odchádzajú s misionármi aj na dlhší čas do mi­sijných území v zahraničí.

Vlastná misijná činnosť Cirkvi pozostáva z niekoľ­kých elementov, ktoré akoby na seba nadväzovali, ale zá­roveň súčasne spolu pôsobia. Hlavným elementom misionár­skeho pôsobenia v nových oblastiach je kres­ťanské sve­dectvo. Prostredníctvom neho sa ľudia naj­prv stretá­vajú s Kristovým posolstvom, keď ho vidia vyžarovať zo života a sprá­va­nia tých, ktorí k nim pri­chádzajú. Pomocou neho sa otvára dia­lóg lásky medzi kres­ťanmi a po­hanmi. Účinným prejavom kresťanského svedectva v očiach ad­resátov evan­jelia je láska. Kresťanská láska je zna­kom Božej lásky, ktorou hľadá kaž­dého človeka. „Teda ako Kristus cho­dil po všetkých mestách a dedinkách a uzdra­voval všetky choroby a neduhy na dôkaz prí­chodu Bo­žieho kráľov­stva, tak aj Cirkev je pro­stredníc­tvom svojich sy­nov a dcér v spojení so všetkými ľuďmi kaž­dého postave­nia, najmä však s chu­dob­nými a trpia­cimi, a ochotne sa im venuje“. (AG, 12) Láska je a má byť pr­vou „rečou“, ktorou Cirkev cez svojich vyslancov oslo­vuje tých, čo ešte neve­ria v Krista. Ňou sa pripravujú ako pôda na siatie Božieho zrna, na prijatie Krista.

Ohlasovanie evanjelia ako misijná činnosť sa vždy usku­točňuje v jed­note s celou Cirkvou a nikdy nie je súk­romnou záležitosťou misio­nára. Misionár pôsobí len na základe po­verenia a v spojení s tými, ktorí ho po­slali.

Dôležitým elementom misionárskej činnosti Cirkvi je úsilie včle­niť evanjelium do kultúry národov. Tomuto javu dávame meno „in­kulturá­cia“. Spočíva v tom, že Cir­kev reš­pektuje hodnoty a danosti jednotli­vých národov a kultúr a usiluje sa ich zapojiť do kresťanstva. Ide o zošľach­tenie a akoby posvätenie všetkého dobrého, čo Cirkev v jednot­li­vých krajinách nachádza. Inkulturáciou sa evanjelium ak­tuali­zuje a stáva sa zrozumiteľ­nejším pre ľudí. Inkulturá­cia je zložitý a dlho­trva­júci proces. Pri ňom nejde iba o vonkaj­šie prispô­sobenie, ale o vnú­torné pretvorenie a zo­šľachtenie autentic­kých hod­nôt. Treba ju pova­žovať za veľmi dôle­žitý a účinný prostrie­dok misií.

3. S našou misijnou vierou súvisí aj činnosť veriacich, ktorej dá­vame meno „evanjelizácia“ Nie je to nič iné ako proces odo­vzdáva­nia Božieho posolstva tomuto svetu. Pán Ježiš poslanie ohlasovať evan­jelium, ktoré dostal od svojho Otca, zveril na starosť Cirkvi. Kris­tov príkaz ohlasovať evanjelium nebol adre­sovaný iba apoštolom, ale všetkým kresťanom, aj keď odlišným spôso­bom. Evanjelizácia je spoločné dielo všet­kých kresťanov. To znamená, že všetci čle­novia Cirkvi majú poverenie, aby každý sebe primera­ným spôso­bom sa za­pojil do veľkého diela evanjeli­zácie, „aby zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do predivného svetla.“ (1Pt 2,9) Cirkev je takto spoločenstvom hlásateľov Kristovho evanjelia.

Evanjelizácia je zložitý proces, ktorý je náročné de­fi­no­vať. Po­zostáva z mnohých zložiek: hlásanie Bo­žieho slova, vy­dávanie svedec­tva, vstup do spolo­čenstva, prijíma­nie svia­tostí, apoštolát. Tieto zložky pro­cesu evan­jelizácie sa vzá­jomne dopĺňajú a oboha­cujú. Nie je možné evanjelizovať len samotným ohla­sovaním Božieho slova bez toho, že by aj sám hlásateľ evanjelia neprijal jeho posolstvo. „Nie je totiž možné, aby niekto prijal Božie slovo a uveril v Božie kráľov­stvo a nestal by sa jeho sved­kom a hlásateľom.“ (EN, 24)

Hlavným zámerom, obsahom i cieľom evanjelizácie Cir­kvi je vnú­torne pretvárať ľudí a vytvárať z nich nové ľud­stvo. Ide o vnútornú premenu zmýšľania a srdca, o obrá­tenie osobného a kolektívneho ľud­ského svedo­mia k ži­votu podľa Kristovho evanjelia. Cieľom všetkej evanjelizá­cie je priviesť ľudí ku Kristovi, k participácii na jeho veľko­nočnom tajom­stve a tak im ponúknuť spásu a do­pomôcť k nej.

„Základom, stredom a zároveň vrcholom evanjelizá­cie a všet­kého jej dynamického úsilia je táto jasná pravda: Ježiš Kristus, Syn Boží sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych. V ňom sa každému človekovi po­sky­tuje mož­nosť spásy, ako dar Božej milosti a dobroti­vosti.“ (EN, 27)

Vážnou otázkou metódy a foriem evanjelizácie v dneš­nom svete sa zaoberal pápež Pavol VI. v apoštol­skej ad­hortácii Evangelii nun­tiandi a vypočítava niektoré hlavné formy ohlasovania evanjelia v našej dobe. Za pr­votnú a hlavnú formu Pavol VI. označuje vydá­vanie svedectva. „Pre Cirkev prvým evanjelizačným prostried­kom je sve­dectvo skutočne kresťanského ži­vota, v ktorom sa človek úplne oddá Bohu a pritom s ne­obmedzenou horli­vosťou mi­luje svojho blížneho.“ (EN, 41)Ten istý pápež povedal: „Dnešný človek po­čúva radšej sved­kov než učiteľov, a týchto počúva len vtedy, ak sú záro­veň sved­kami.“

Vhodnou formou evanjelizácie, najmä pre laických kresťanov je osobný styk ľudí s ľuďmi a ich vzájomné a bezpros­tredné rozhovory   o Ježišovi Kristovi a jeho evanjeliu. Aj sám Kristus používal tento osobný a bezpros­tredný styk s ľuďmi na ohlaso­vanie evanjelia. Po­dobne si počínali aj apoštoli, ako o tom svedčia Skutky apoš­tolov. Túto metódu, ako vždy aktuálnu a potrebnú, vy­uží­vala Cirkev aj cez dejiny a odporúča ju aj v našich ča­soch. Táto forma evanjelizácie cez osobný styk a rozhovory sa v bohatej miere môže a má uplat­ňovať najmä v kresťanskej ro­dine a v jej najbližšom okolí.

Práve v tomto mesiaci sa v Ríme bude konať Synoda biskupov o novej evanjelizácii, ktorú zvolal Svätý Otec Benedikt XVI. Prečo vo­láme evanjelizáciu „nová“? Nie je to hlásanie „nového učenia“, ale večne platného a nemeniteľného učenia. Evanjelizácia je tu už dve tisícročia, vďaka nej sme aj my kresťanmi. A predsa jej dá­vame ná­zov „nová evanjelizácia“ so zreteľom na zmenené okolnosti súčas­ného sveta, ktoré znamenajú nové ohrozenia ľudstva, ale aj nové nádeje. „Novou“ má byť evanjeli­zácia aj v obnovenej horlivosti a používaním nových fo­riem, vhodných na oslovenie súčas­ného člo­veka. Modlitbou posvätného ruženca podporme toto výz­namné pod­ujatie Cirkvi, aby Duch Svätý prebudil novú misijnú vieru v každom z nás a urobil z nás „nových“ svedkov a šíriteľov Kristovho evanjelia. Nových pre novú radosť a nadšenie a pre novú vynaliezavosť lásky, ktorou sa budeme prihovárať ľuďom dnešného sveta. Udeľujem vám  k tomu aj svoje apoštolské požehnanie.

 

 + otec biskup Štefan

 

 

 


Aktuality
10.10.2017
Dni kresťanskej kultúry IV.
viac info

3.10.2017
Biskupský vikár pre katechézu a katolícke školstvo
viac info

22.9.2017
Pohreb kňaza - M. Mikula
viac info

18.7.2017
Nehoda v Alpách
viac info

13.7.2017
Púť ku sestre Zdenke do Krivej
viac info