z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Farnosti  | Časopis  | Dokumenty  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Po duchovných cvičenia v Prahe u redemptoristov bol Vojtaššák vysvätený na biskupa 13. februára 1921 v Nitre. Úrad zaujal 27. februára 1921 a prijal biskupské heslo: Anjelom prikázal o tebe. Seba a celé svoje pôsobenie zveril do ochrany svojim anjelom strážnym: „lebo len za ich vedenia, pomoci a ochrany trúfal som si prejsť úskaliami ťažkej doby, aká nastala Cirkvi Kristovej po prvej svetovej vojne.“ Treba povedať, že Vojtaššák počas celého svojho života bol ctiteľom anjelov strážnych ich úctu odporúčal aj v časopise Sv. Rodina a ich ochrane pripisoval aj vo svojom živote niekoľko mimoriadnych skutočností.
S nástupom do úradu je spojený aj jeho prvý pastiersky list. Nesie znaky, ktoré charakterizujú aj jeho ďalšie pôsobenie v tejto funkcii. Je to vlastne program jeho biskupskej činnosti. Uvedomoval si, že následkom dlhotrvajúcej vojny sa vytratila viera v Boha a tak sa úplne stratil aj základ lásky k blížnemu. Vojna nielenže vyrobila mnohých mrzákov, ale vo veľkej miere zdevastovala duchovné hodnoty. Vo všetkých sférach sa rozmohol materializmus, triedny boj a nenávisť voči Cirkvi. Vojtaššák videl riešenie toho problému v oblasti školstva. Kriticky sa postavil na obranu katolíckych škôl, pretože Československý školský systém bol zjavne proticirkevný. Boli poštátňované cirkevné školy. Z verejných miest sa propagovala protináboženská výchova na školách. Zo škôl sa odstraňovali kríže a do žiakov sa vštepovala neúcta a nenávisť voči Cirkvi i všetkému, čo bolo s ňou spojené. Účelovo sa prekrúcali dejiny a veriaci boli považovaní za občanov druhej kategórie. Množili sa útoky na kňazov a títo stratili svoje vážené postavenie, ktoré mali pred vojnou. Biskup v snahe o nápravu vyzýval zapojiť mládež do katolíckych spolkov. Vyzdvihol potrebu obnovy ľudových misii a vytvorenie nových katolíckych spolkov a hnutí, ktorí by v spoločnosti rozprúdil „nový oheň“, aby sa nežilo iba z tlejúcich  tradícii, ale aby sa prebúdzal nový duch predovšetkým intenzívnym sviatostným životom. Vyzýval veriacich k úzkej spolupráci s kňazmi.
S myšlienkou pokroku a boja proti chudobe sa na Slovensko v tom období dostávali aj myšlienky liberálneho agrárizmu. Aj napriek tomu, že vtedajšie zákony boli namierené proti komunistom, šírenie liberálneho agrárizmu svojim spôsobom urýchlilo nástup boľševického socializmu. Vojtaššák na tento problém upozorňoval už v roku 1919 ako na „duševnú chorobu a tú treba liečiť duchovnými prostriedkami.“ Vo voľbách roku 1925 komunisti získali 14 percent hlasov a podporili proticirkevný kurz vládneho smerovania. Katolícka cirkev sa dostávala do takmer permanentných sporov s vládou.
Vláda hneď na začiatku nesplnila dohodu o zriadení troch katolíckych gymnázií a aj inakšie bojkotovala požiadavky slovenských katolíkov. Bránili sa vonkajšie prejavy kultu. Vojtaššák v roku 1922 správou z 13. februára upozornil Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Šrobára, aby sa veriacim nekládli prekážky pri vonkajšom slávení mariánskych sviatkov.
Rok 1923 znamenal pre biskupa Vojtaššáka veľké rozčarovanie. Minister vnútra, agrárnik Ján Malypetr, mu odmietol vydať pas na pastoračnú cestu do USA. Vojtaššák mal byť prvým slovenským biskupom, ktorý podnikne cestu k početným Slovákom, žijúcim v USA. Veľká časť z nich pochádzala práve z jeho diecézy. Organizačných príprav sa ujalo Združenie slovenských katolíkov: „Naše Združenie Slovenských katolíkov v Amerike, ktoré Jeho milosť osvietený pán biskup spišský Vojtaššák formálne prichádza navštíviť, čo sa týče ústrednej kancelárie, všetko možné učiní, aby vzácna návšteva bola epochálnou úctou v dejinách katolíckych Slovákov v Amerike.“
Biskup vnímal postupný odklon štátu od kresťanských hodnôt. Toto jeho presvedčenie sa potvrdilo, keď pápežský nuncius doyen diplomatického zboru Francesco Marmaggi demonštratívne opustil Prahu 6. júla 1925. Dôvodom bolo vyvesenie husitskej vlajky a zahájenie štátnych slávnosti Jána Husa. Išlo o propagovanie „vládnej pokrokovej kultúry, sokolstva, husitizmu, bezbežnosti a hesla „Prič od Římu“ nanucovalo sa „voľnomyšlienkárstvo a sektárstvo“, proti ktorému vystúpil biskup v pastierskom liste 28. júla 1925.
Vojtaššák vnímal postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku realisticky. „Duch neprajný a nepriateľský Cirkvi tak ovládol všetky spoločenské vrstvy, že opravdu Cirkvi oddaných, katolícky zmýšľajúcich ľudí je veľmi poriedku.“ Nerobil si ilúzie o stave slovenského katolicizmu po prvej svetovej vojne. Katolicizmus bol často iba vonkajší a zvykový.
Biskup začal s duchovnou obnovou v diecéze. V roku 1921 zriadil v diecéze večnú poklonu Sviatosti oltárnej o rok neskôr založil arcibratstvo večnej poklony vo všetkých farnostiach svojej diecézy. Každý deň v roku bola v niektorej farnosti eucharistická poklona, ktorá sa riadila podľa presného zoznamu farností. Biskup podporoval aj Eucharistické kongresy vo farnostiach ako verejné prejavy úcty ku Sviatosti oltárnej. Sám sa ich zúčastňoval v diecéze aj v zahraničí.
Skutočný projekt administratívnej obnovy diecézy začal zvolaním Diecéznej synody. Tá sa uskutočnila v júli v roku 1925. Jej plodom boli Synodálne pravidlá, ktoré sa stali základom diecézneho partikulárneho práva. Na synode sa prerokovali otázky Duchovného života kňazov, Boží kult, Sviatosti, Intencie a diecézna taxa, Cirkevný majetok (kostoly, stavby, obnova, poistenie, rúcha, matriky, inventáre...), Seminár a výchova bohoslovcov, Školy a katechetická výchova detí, mládeže a dospelých, Sociálne aktivity a spolky, Kňazská penzia a testamenty, Kántori a kostolníci, Benefíciá, Styk farských úradov s diecéznym úradom.
Biskup osobne navštívil všetky farností a kostoly v diecéze. Vizitácie najčastejšie vykonával z príležitosti birmovky vo farnosti. Pritom si zachovával jednoduchý štýl. „Okrem predpísaného cirkevného prijatia treba sa zdržovať každej nepotrebnej manifestácie svetskej. Prichádzam ako cirkevný sluha a nie ako reprezentant svetskej moci. Z tej príležitosti zakazujem na fare strojiť hostiny, sú to daromné výdavky a kameň urážky pre tých, ktorí dnes kňazov veľmi pozorujú.“
Pri obnove duchovného života v diecéze výdatne spolupracoval s rehoľníkmi. Pozval kongregáciu Redemptoristov. Tí potom v diecéze vykonávali ľudové misie vo všetkých farnostiach. V biskupskom letnom sídle usadil misionársku spoločnosť Verbistov. V Ružomberku jezuitom ponúkol uvoľnený piaristický kláštor, kde pri kláštore postavil exercičný dom pre mužov. Jezuitov pozval aj do Levoče, kde im zveril výchovu študentov v ním zriadenom malom seminári. Rovnako v Levoči pri dievčenskom učiteľskom ústave Sestier Nepoškvrneného Počatia vytvoril podobný dom pre ženy. Počas jeho účinkovania v biskupskej službe sa na dvadsiatich miestach v diecéze usadili nové ženské kongregácie. Tieto spoločnosti potom ľudovými misiami, exercíciami, prácou na poli vzdelávania a náboženskej kultúry intenzívne vplývali na náboženský život veriacich. Im zveril aj tri sirotince, v Ružomberku, Spišských Vlachoch a Mokradi, ktoré boli zriadené za jeho výdatnej podpory a rovnako zveril im aj správu Charitného domu v Dolnom Smokovci.
Z jeho podnetu v Spišskej diecéze bolo postavených 49 školských budov. Avšak pražský centralizmus, ktorý sa prikláňal k ideám tvorby moderného štátu nepostavenom na konfesionálnom základe, nijako nenapomáhal rozvoj katolíckeho školstva a inštitúcií. Skôr naopak. V roku 1924 zrušili povinné vyučovanie náboženstva na všetkých školách. Aj keď po protestnom odchode nuncia z Prahy vláda zmiernila svoj postoj ku katolíckej cirkvi, platilo aj naďalej, že Cirkev bude mať iba toľko práv, koľko si vydobije. Vojtaššák viackrát apeloval na Referát pre záležitosti Katolícke Církve proti poštátňovaniu katolíckych škôl. Biskup v tejto krízovej situácii vsadil na výchovu vlastných katolíckych učiteľských generácii. Za pomoci veriacich zmodernizoval Učiteľský ústav na Spišskej Kapitule a výchovu budúcich učiteľov zveril Školským bratom. Chudobným študentom na Učiteľskom ústave sám ročne hradil niekoľko štipendií. V Diecéznom obežníku zas povzbudzoval učiteľov a školských dozorcov, aby sa aj po vyučovaní venovali organizovaniu mládeže v katolíckych spolkoch.
Aj napriek snahám o spoluprácu niektorých politikov a Modu vivendi s Vatikánom z roku 1928 vytvorili sa dve strany barikády. Bola pripravená laicizácia školstva a zrušenie cirkevných učiteľských ústavov. Biskupi spoločným listom vyzvali veriacich, aby spoločne apelovali na politických zástupcov, poslancov a senátorov, aby sa zastali katolíckych škôl a aby „Cirkvi hroziace nebezpečenstvo odstránili.“
Vojtaššák ako aj celý biskupský zbor videl, že riešenie môže priniesť iba katolícka politická strana. Išlo o stranu Vojtaššákovho priateľa a kňaza jeho diecézy, Andreja Hlinku. V októbri 1932 sa Hlinková Slovenská Ľudová strana (HSĽS) zišla vo Zvolene a vyjadrila jednotnú podporu spoločnému záujmu o vytvorenie autonómie Slovenska a prihlásila sa aj k radikálnej politike proti komunizmu. Pod heslom vytvorenia autonómneho postavenia Slovákov v ČSR HSĽS chápala podporu katolíckych požiadaviek. Je evidentné, že toto autonomistické smerovanie biskup plne podporil. Vatikán však pozorne sledoval celú situáciu Hlinkovej strany. Svätá stolica povolila pre túto stranu výnimku, že osem kňazov tejto strany môže kandidovať vo voľbách. Toto bolo stanovisko Svätej stolice platné pre celé obdobie jej existencie. Vediac o tomto, Vojtaššák nepovoľoval svojim kňazom účinkovanie v politických stranách. Jednému svojmu kňazovi, Aurelovi Michaliakovi, ktorý chcel kandidovať vo voľbách za Československú ľudovú stranu, biskup napísal toto svoje stanovisko: „Ordinariát chce mať kňazstvo jednotné aspoň vo svojom verejno-politickom vystupovaní. Chce a musí takto zamedziť bratovražedný boj kňazov, bratov v Kristu, za ktorých jednotu - jednotné zmýšľanie modlil sa Kristus Pán v tej najvážnejšej chvíli svojho tuzemského života, ktorých však nejednotnosť v politických názoroch najväčšmi zožiera až do pomsty znepriateľuje. Ordinariát chce a musí takto zamedzovať veliké pohoršenie a mravnú skazu, ktoré z politického trieštenia sa katolíckeho kňazstva pre veriaci ľud nasledujú. Konečne /sa zakazuje pozn./ preto, že dľa úpravy danej Sv. Stolicou slov. biskupskému zboru pred voľbami v 1929 roku len jediná Hlinkova ľudová politická strana bola oprávnená použiť na Slovensku pomoci katol. kňazstva k verejnému politickému vystupovaniu.“
Spišské biskupstvo malo pomerne rozsiahly majetok. Pôvodne ho tvorilo 13.142 ha pôdy, z nej ale po pozemkovej reforme ostalo len 9.478 ha. Vojtaššák, ako človek pochádzajúci z veľmi skromných pomerov, venoval jeho správe veľkú pozornosť. Jeho odbornú správu zveril lesnému inžinierovi Finkovi, ktorý bol vynikajúcim odborníkom. Všeobecne sa správa tohto majetku charakterizovala ako vzorová. Pre zamestnancov boli v roku 1933 vypracované a zavedené Služobné a disciplinárne pravidlá pre všetkých zamestnancov Biskupstva spišského. Práva a povinnosti zamestnancov, aj keď sa zdajú byť z dnešného hľadiska niekedy diskriminačné a takto boli prezentované aj na súde v roku 1951, ktorý chcel z Vojtaššáka urobiť kapitalistického vykorisťovateľa, zodpovedali dobovým zvyklostiam práce a odmeňovania na ostatných veľkostatkoch na Slovensku. Bývalá zamestnankyňa Anna Slezáková podala svedectvo o pomeroch na majetku Spišského biskupstva týmito slovami: My sme boli predtým na dvore ako jedna rodina. Niektorí ľudia obviňovali biskupa z lakomstva. Šlo však len o jeho snahu využiť príslušný zisk pre potreby Cirkvi a diecézy. Nazdávame sa, že ani jeden vtedajší biskup na Slovensku neinvestoval toľko prostriedkov do stavby škôl, seminára, kostolov kultúrnych domov, ale aj podporu Katolíckej akcie, na charitu a na pomoc veľmi mnohým chudobným študentom, ako to učinil biskup Vojtaššák.
Po rozpade Uhorska v roku 1918 ostali v Československu mnohé cirkevné majetky patriace cirkevným ustanovizniam v Maďarsku a naopak. Napr. takmer celý majetok Ostrihomského arcibiskupstva ostal v ČSR. Na tieto majetky uvalil štát v roku 1919 vnútenú správu a na jej výkon vznikla miešaná štátno-cirkevná Centrálna komisia rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko. V roku 1923 ju nahradila Likvidačná komisia pri Ministerstve školstva - referátu v Bratislave. Vedľa nej vznikla cirkevná Správna komisia, na čele ktorej bol v rokoch 1925 - 1929 Vojtaššák. Československo s snažilo o konfiškáciu cirkevných majetkov patriacich maďarským cirkevným ustanovizniam v rámci vojnových reparácií. Tomu sa zásadne vzoprel biskup Vojtaššák poukazujúc na to, že ide o majetok Cirkvi a nie Maďarského štátu. Podobne bránil cirkevné majetky aj po uzavretí Modus vivendi medzi ČSR a Svätou stolicou v rokoch 1929-1933 a podnikal tiež kroky, aby cirkevné majetky nepodliehali pozemkovej reforme. Celá jeho činnosť svedčí o tom, že vždy principiálne zastával záujmy Cirkvi. O jeho osobnej chudobe a skromnosti svedčia mnohé dokumenty a výpovede svedkov.
Od druhej polovice 19. storočia žije mnoho Slovákov v USA. Vysťahovali sa tam, pretože vlasť ich nemohla uživiť. Zachovali si ale úprimný vzťah k vlasti a aj im a ich spolkom možno dosť podstatne ďakovať za to, že po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo Slovensko pričlenené k Československu. Je samozrejmé, že z ich strany bol záujem rodákov podporovať. Aj kvôli tomu pozvali biskupa Vojtaššáka do USA ešte v roku 1923. Ako sme na to už vyššie poukázali, vláda mu odmietla udeliť cestovný pas, takže vtedy nemohol krajanov - na ich veľký žiaľ - navštíviť. Návšteva sa však podarila v roku 1926, kedy pri príležitosti svetového eucharistického kongresu v Chicagu navštívila USA celá delegácia slovenských biskupov: Vojtaššák, Čársky, Bláha a Jantausch. Okrem účasti na kongrese ponavštevovali aj tamojšie slovenské cirkevné obce a krajanov.
Už sme poukázali na mimoriadnu úctu Vojtaššáka k sviatostnému Kristovi. Okrem už spomenutého založenia združenia kňazov – adorátorov a okrem zavedenia večnej poklony v diecéze (ktorá ešte stále prebieha!), poriadal (zdá sa, že ako jediný zo slovenských biskupov) aj diecézne eucharistické kongresy. Prvý bol v Levoči v roku 1923 a o ňom sa zachovala kompletná dokumentácia v podobe brožúrky. Ďalšie eucharistické kongresy boli v roku 1933 v Spišskom Podhradí, 1934 v Tvrdošíne, boli však aj v Kežmarku a v Spišskej Novej Vsi. Okrem svetového eucharistického kongresu v Chicagu zúčastnil sa Vojtaššák aj kongresu v Kartágu v roku 1930 a v Dubline v roku 1932. Tento charakterizuje slovami: Cítil som sa ako medzi zbožnými slovenskými katolíkmi na levočskej hore - Mariánke alebo pri Sedembolestnej v Šaštíne.
Vojtaššák bol ostatnými biskupmi poverený starostlivosťou o charitu. Prakticky on zorganizoval Slovenskú charitu v Bratislave, ktorej predsedom sa aj stal, postaral sa o postavenie viacerých budov, najmä financoval aj stavbu budovy v Dolnom Smokovci, kde sa mali rekreovať kňazi, bohoslovci ale aj laici.
Vojtaššák bol človekom nielen skromným, ale aj veľmi pracovitým. Celý deň mal rozdelený medzi modlitbu a prácu. Veľkú časť agendy biskupského úradu vybavoval sám osobne a pastierske listy zásadne písal sám. Nemal pri tom ani veľký písací stôl. Agendu vybavoval stojac za písacím pultom. O jeho skromnosti svedčia aj slová jeho tajomníka Jozefa Kapalu, ktorý neskôr pôsobil vo významných funkciách v Ríme: ...biskupská kancelária na Spiši bola najprimitívnejšia i čo do umiestnenia, i čo do zariadenia. Pán biskup bol presvedčený: Nič pre seba, všetko pre druhých. Vystaval najmodernejšie budovy pre študentov, pre seminaristov, ale biskupovec nechal tak, ako bol pred sto rokmi. V studenej kaplnke na svitaní slúžil omšu a modlil sa tam celé hodiny. Svätec. V začmudenej kancelárii pán biskup pracoval každý deň s nami. Slovo luxus nejestvovalo v našom slovníčku Podobne si naň spomínal aj jeho neskorší tajomník Jozef Vrbovský.
Hádam ešte jednu vlastnosť biskupa Vojtaššáka treba vyzdvihnúť. Mimoriadne sa staral o duchovnú i odbornú výchovu svojho kléru. Okrem neustálej starostlivosti o seminaristov vo vlastnom seminári posielal mnohých na štúdiá do zahraničia, najmä do Viedne, Ríma, Prahy, Jeruzalema a Innsbrucku. Po ich návrate ani jedna diecéza nemala takých vzdelaných a rozhľadených profesorov seminára a teológov, ako Diecéza spišská. V slovenskej teológii niečo znamenajú mená ako filozofi Ferko Skyčák a Ladislav Hanus, cirkevný historik Jozef  Špirko, liturgista Ján Jalovecký, biblista Mikuláš Stanislav a literát Jozef Kútnik, dogmatik a prekladateľ Valentín Kalinay a iní.
(Životopis spracovali doc. PhDr. Ivan Chalupecký a HEDr. Peter Olexák, PhD.)


Aktuality
8.12.2017
Kaplnka Zápoľskovcov sa obnovuje
viac info

23.11.2017
Konferencia o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi
viac info

3.11.2017
Konferencia 14. - 15. november 2017
viac info

30.10.2017
Nové číslo časopisu KAPITULA
viac info

10.10.2017
Dni kresťanskej kultúry IV.
viac info