z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Farnosti  | Časopis  | Dokumenty  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Dňa 14. marca 1939 prijal legálny slovenský snem uznesenie o vytvorení samostatného štátu, Slovenskej republiky. Isteže k tomu došlo pod tlakom Adolfa Hitlera a medzinárodnej situácie. Netreba zabúdať na to, že v septembri 1938 svetové veľmoci Veľká Británia a Francúzsko tzv. Mníchovskou dohodou ponechali osudy Československa v rukách hitlerovského Nemecka a fašistického Talianska, v dôsledku čoho sa Československá republika 14. marca 1939 rozpadla na Slovenskú republiku a 15. marca pripojilo Nemecko k sebe Čechy a Moravu ako Protektorát Čechy a Morava. Ján Vojtaššák - zrejme nedoceniac okolnosti za ktorých nový štát vznikol - prijal ho s nadšením. Videl v ňom záruku nielen slobodného rozvoja slovenského národa, ale aj záruku slobody Cirkvi. Veď na jeho čele stál katolícky kňaz Dr. Jozef Tiso. Svoje pocity vyjadril slovami: ... uradostení padáme v prach pred Velebou Božou a ďakujeme za všetko, čo ráčil dať slovenskému ľudu... Bez prelievania krvi darovala mu vrchol národných snáh, štátnu samostatnosť... V Katolíckych novinách z 14. septembra 1941 to vyjadril ešte presnejšie: Utrpenie bolo údelom slovenského národa. Slovenská prítomnosť musí zachovať a ďalej budovať tie náboženské a mravné hodnoty, ktoré v minulosti, v dobe utrpenia, náš slovenský národ posilňovali. Povstali sme, ani sami si nevieme vysvetliť akým zázračným spôsobom. Sme samostatní. Z týchto slov je jasne vidieť, že príčinou toho, že sa Vojtaššák s takou dôverou naviazal na tento nový štát, nebol jeho nacionalizmus, ako sa o tom mylne domnieval aj chargé d´affaires Svätej stolice na Slovensku Burzio, ale jeho dlhoročné životné skúsenosti. Pochádzal totiž z chudobného slovenského kraja. V školách, kde slovenčina bola zakázaná, sa musel učiť maďarsky. Okrem toho pre jeho slovenské presvedčenie ho jeho biskup Párvy ako kaplána veľmi často prekladal. Slovenský národ v tej dobe bol nielen národne utlačovaný, ale trpel aj nesmiernou sociálnou biedou. Tieto neduhy chceli vtedy odstrániť kňazi, pretože inej slovenskej inteligencie nebolo. Medzi ne patril najmä zakladateľ ľudovej strany Andrej Hlinka, ktorého úzkym spolupracovníkom bol aj Ján Vojtaššák. Po tom, čo sa stal biskupom, však politickú činnosť zanechal a dostal sa k nej opäť len v roku 1939. A to sa mu zazlieva dodnes, hoci jemu v skutočnosti nešlo o podporovanie nemeckého či slovenského národného socializmu, ale len o dobro národa a Cirkvi.
            Po vzniku nového štátu ho roku 1939 biskupský zbor poveril, aby zorganizoval duchovnú správu v slovenskej armáde. Keďže však sám nikdy vojakom nebol, poveril touto úlohou jedného kňaza. Táto funkcia sa mu ani nikdy nevyčítala. V rámci nej vieme len o tom, že dvakrát prehovoril k slovenským vojakom, keď sa u neho v Spišskej Kapitule zastavili.
            Kritici vyčítajú biskupovi Vojtaššákovi najmä dve veci: Jeho činnosť ako biskupa v záležitosti 18 farností, ktoré v rokoch 1939-1945 boli pričlenené od Poľska k Slovensku a jeho činnosť v Štátnej rade, kde mal prejaviť protižidovské postoje.
 
            V prvom prípade ide o 24 dedín na severnom Slovensku, ktoré od 13. storočia patrili do Uhorska a v jeho rámci do Spišského prepoštstva a potom do Spišského biskupstva a ktoré boli rozhodnutím Konferencie veľvyslancov pri Mierovej konferencii v Paríži z 28. júla 1920 pripojené k Poľsku. Ide o 18 farností (2 dekanáty), ktoré Svätá Stolica bulou Vixdum Poloniae unitas z 28. októbra 1925 pričlenila ku Krakovskej arcidiecéze. K nim pribudlo v novembri 1938 ďalších 7 obcí (3 farnosti Spišskej diecézy), ktoré Poľsko získalo v súvislosti s Mníchovskou dohodou. Slovensko pociťovalo odstúpenie tohto územia Poľsku vždy ako krivdu. Preto keď hitlerovské Nemecko 1. septembra 1939 napadlo Poľsko, zúčastnilo sa ťaženia aj slovenské vojsko a po obsadení tohto územia boli uvedené dediny opäť oficiálne a aj na základe medzinárodnej zmluvy s Nemeckom pripojené k Slovensku. Veľká väčšina obyvateľov uvedených obcí to vítala, pretože sa cítili ako Slováci. Slovensko potvrdilo oficiálne vrátenie uvedeného územia ústavným zákonom č. 325/1939 Sl. zák. Už 8. septembra 1939 sa na biskupa obrátili veriaci z jednej farnosti so žiadosťou o jej obsadenie, pretože poľský farár ich opustil. Biskup nad uvedeným územím nemal jurisdikciu. Preto sa už 12. septembra obrátil na Svätú stolicu prostredníctvom Berlínskej nunciatúry so žiadosťou, aby ju nad uvedeným územím dostal. Pápež Pius XII. mu zveril dňa 17. septembra do správy územie odstúpené v roku 1938. Na to Vojtaššák upozornil, že ide aj o obce 2 dekanátov, odstúpených Poľsku v roku 1920. Aj túto žiadosť pápež osobne odobril dňa 22. septembra 1939 a zveril mu tie dekanáty do dočasnej správy. Medzitým však akiste došli na Svätú stolicu aj sťažnosti Arcibiskupskej kúrie z Krakova na jeho postup. Krakovský arcibiskup Sapieha akiste obvinil Vojtaššáka, že pohnútkou jeho žiadosti nebol záujem Cirkvi, ale obvinil ho z nacionálneho šovinizmu. Uviedol ho tiež ako „významného politika“. O situácii podal správu 3. októbra 1939 cirkevný radca Slovenského veľvyslanectva pri Svätej stolici. Táto však dala vec prešetriť a po vyjasnení veci napokon 16. decembra 1939 potvrdila svoje predošlé rozhodnutia, t. j. udelenie plnej jurisdikcie spišskému biskupovi na územia okupované Poľskom v roku 1938 a „provizórne zverenie spišskému ordinárovi do správy dvoch dekanátov“, pričlenených v roku 1925 ku Krakovskej arcidiecéze. Na vrátených farách ostali väčšinou poľskí kňazi, ktorí Vojtaššákovu jurisdikciu neuznali a prakticky ostali i naďalej v zväzku Krakovskej arcidiecézy. Vojtaššák ich vyzval, aby prejavili ochotu naučiť sa po slovensky, zložili sľub vernosti Slovenskej republike a aby vyjadrili súhlas s ich prípadným preložením. Všetci to odmietli. Šlo však o to, že podľa slovenských zákonov cirkevné sobáše mali aj štátnu platnosť a preto štátne úrady trvali na tom, aby sobáše nerobili cudzí štátni príslušníci, ktorí ešte navyše odopreli zložiť sľub vernosti štátu. Okrem toho kňazi dostávali aj plat od štátu. Z toho dôvodu im biskup vypovedal službu k 30.6.1940. Viacerí neposlúchli a sťažovali sa najmä prostredníctvom krakovského arcibiskupa Sapiehu Svätej stolici. Chargé d´affaires Burzio s Vojtaššákom o tom hovoril, ale z rozhovoru s nim získal dojem, že v pozadí jeho jednania je jeho národný šovinizmus, čo aj prezentoval Svätej stolici. Situácia sa vyhrotila v roku 1942 po zákroku slovenskej vlády voči dvom kňazom, ktorí sa nepodrobili. Tento konflikt ukázal, ako nedostatočne a nedokonale bol problém jurisdikcie zo strany Svätej stolice vyriešený. Preto na Vojtaššákovu žiadosť požiadala v októbri 1941 slovenská vláda Svätú stolicu o definitívne inkardinovanie uvedených dekanátov do Spišskej diecézy. Svätá stolica to odmietla aj s poukázaním na podozrenie z Vojtaššákovho nacionalizmu. O tom, že Vojtaššák sa snažil túto nepríjemnú situáciu, do ktorej ho vtlačilo jak provizórne riešenie zo strany Svätej stolice, tak aj štátne úrady, trpezlivo vyriešiť, svedčia aj jeho - Burziom nepochopené - slová: ...moja humánnosť (voči tým kňazom) je až takmer hriešna. O úprimnosti týchto slov nemožno mať pochybnosti, hoci Burzio ich vysvetľoval ako dôkaz jeho šovinizmu. Napokon nie sú pochybnosti o tom, že obyvatelia uvedených obcí bez ohľadu na národnosť vojnu prežili v rámci Slovenskej republiky oveľa bezpečnejšie a aj politicky a hospodársky lepšie, ako keby boli bývali ostali v rámci Poľska v Generálnom gubernáte, úplne vydanom napospas nemeckým orgánom i Gestapu. Ukázalo sa to v roku 1945, keď po obsadení územia Sovietskou armádou ich obyvatelia vyvinuli obrovskú snahu, aby mohli ostať v Československu. Po ich vrátení Poľsku na základe uznesenia Československej vlády z 5. mája 1945, potvrdeného tzv. Pražskými protokolmi, Poliaci vyhnali z nich najsamprv slovenských učiteľov katolíckych škôl a po dekréte kard. Hlonda z 10. novembra 1945, ktorý vydal z poverenia Svätej stolice, boli v novembri - decembri vyhnaní z farností aj všetci slovenskí kňazi. Vtedajší dekan Jozef Vojtas to v správe biskupovi z 12. decembra 1945 vyjadril slovami: Odchod našich kňazov je pre tamojší ľud priamo katastrofou. O tom, že celá táto záležitosť je komplikovaná svedčí, že doteraz je predmetom sporu medzi slovenskými a poľskými historikmi a aj po vojne došlo na tomto území i na poli cirkevnom k mnohým nepríjemným napätiam. O úprimnej až naivnej vierebiskupa Vojtaššáka - ktorý sám bol Goralom a túto problematiku veľmi citlivo prežíval - v to, že kresťanská láska je viac ako národnostné sebavedomie, svedčí aj jeho list, ktorý 29. decembra 1945 napísal poľskému prímasovi kard. Hlondovi a v odpise zaslal krakovskému arcibiskupovi kard. Sapiehovi. V ňom ich prosí, aby sa u poľskej vlády svojim vplyvom zasadili o to, aby uvedené územie Poľsko vrátilo Československu! Vysvetľuje v ňom genézu problému, ktorú končí slovami: Eminencia, knieža kardinál! Čo som tuná uviedol, je písané viac krvou, ako atramentom... Krvou tečúcou z môjho vlastného srdca, lebo vo veci odtrhnutých a proti vôli obsadených pokrvných Slovákov sa musím zastať... Od toho času - pod stálym tlakom poľskej polície - čo aj slovenskí dušpastieri museli opustiť svoje farnosti, položenie veriacich je na zaplakanie... prosí preto, aby poľská vláda ...nedovolila naďalej sa rozrásť nepriateľským vzťahom medzi Poľskom a Slovenskom - medzi väčším a mocnejším bratom Poliakom a medzi menším, skromným a chudobným Slovákom pre takúto maličkosť, ako je v pomere k veľkému Poľsku kúštik hornej Oravy a Spiša - dvoch dekanátov, spolu len 18 farností, naproti tomu toľké tisíce nešťastných a nespokojných obyvateľov.
            Ako sme na to už poukázali, Slovenská republika vznikla na základe činnosti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jej prezidentom sa stal katolícky kňaz Dr. Jozef Tiso. Mnohí kňazi sa dostali do štátnych i politických funkcií, boli funkcionármi strany, mešťanostami i poslancami parlamentu. Biskup Vojtaššák, hoci nový štát plne podporoval, predsa bol rezervovaný voči politickej funkcii kňazov a akiste ako jediný biskup na Slovensku vo vianočnom posolstve 1940 zakázal svojim kňazom zastávanie politických funkcií. Napriek tomu však on bol nominovaný Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou v roku 1940 za katolícky zbor do novoutvorenej Štátnej rady. Okrem neho tam bol aj generálny dozorca evanjelickej cirkvi a. v., ďalší dvaja kňazi a zástupcovia rôznych kultúrnych inštitúcií. Štátna rada mala byť jedným z najvyšších ústavných orgánov štátu, ale ako o nej konštatoval slovenský historik Ivan Kamenec, ...táto inštitúcia ostala svojim skutočným vplyvom na periférii politického života na Slovensku. Vojtaššák bol zvolený na ustanovujúcom zasadnutí 6. augusta 1940 za jedného z jej podpredsedov, druhým podpredsedom bol generálny dozorca evanjelickej cirkvi. Vojtaššák to 13. augusta 1940 oznámil Svätej stolici a poprosil o súhlas s jeho členstvom, ak to je potrebné. Svätá stolica to vzala ...s určitým znepokojením... na vedomie, a tlmočila mu to znepokojenie. Akiste tento postoj Svätej stoliceviedol biskupa k už spomenutému negatívnemu postoju k zastávaniu politických funkcií kňazov v spomenutom vianočnom posolstve. Z jednaní Štátnej rady sa nezachovala komplexná dokumentácia. Ostali iba zápisnice alebo stenografické záznamy z jednotlivých zasadnutí, prípadne len poznámky z nich. Vojtaššák sa snažil presadzovať predovšetkým záujmy Cirkvi. Pravda, na pretras prišli aj iné záležitosti, najmä otázky deportácie Židov. Treba zdôrazniť, že v týchto veciach Štátna rada nemala skutočne žiadne kompetencie, hoci sa Vojtaššákovi pripisuje na základe jeho členstva v nej spoluzodpovednosť za deportácie. K jednotlivým obvineniam sa ešte dostaneme.
            Najväčšou traumou Slovenskej republiky - ale zďaleka nielen jej - sa stalo „riešenie židovskej otázky“. Je nesporné, že slovenské zákonodarstvo svojimi opatreniami proti Židom hrubo porušovalo ich základné ľudské práva, ako aj základy kresťanskej morálky. Od roku 1939 začali vychádzať zákony a vyhlášky, ktoré podstatne obmedzovali práva Židov. Slovenskí biskupi sa spočiatku k týmto opatreniam verejne nevyjadrovali. Pomáhali Židom tým, že im umožňovali krsty, aj keď bolo často jasné, že nejde o skutočné konverzie. Výnimku tu netvoril ani biskup Vojtaššák, hoci do začiatku transportov vyžadoval náležitý katechumenát. V apríli 1942, keď sa začali transporty Židov, svoj postoj radikálne zmenil a krsty bez veľkých podmienok povoľoval. Až v apríli 1941 sa Ústredňa židov obrátila na Apoštolskú administratúru v Trnave s upozornením, že sa od Židov, i od pokrstených, bude vyžadovať nosenie žltej hviezdy. Apoštolský administrátor si názor úplne osvojil a poslal list ostatným biskupom s oznámením, že sa v tej veci obrátil na prezidenta republiky. Aj Vojtaššák napísal list prezidentovi so žiadosťou, aby sa toto nariadenie netýkalo konvertitov. Prezident odstúpil jeho žiadosť predsedovi vlády. Vojtaššák si bol istý, že jeho zákrok bol účinný, ako to vidieť z jeho odpovedí niektorým konvertitom. Medzitým sa pripravoval súhrnný zákon o Židoch, tzv. židovský kódex. O jeho príprave jednala biskupská konferencia 29. apríla 1941. Židovský kódex, ktorý pojem žida vymedzoval nie na náboženskom, ale na etnickom základe, bol prijatý vládou 9. septembra 1941 a uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 198/1941 Sl. z. s okamžitou účinnosťou. Obsahoval § 50, ktorým zakazoval kresťanom intervenovať v prospech Židov pod trestom väzenia, pri čom bol podmienečný odklad trestu vylúčený. Zrejme tento paragraf zapríčinil, že biskupi sa v svojich stanoviskách a prehláseniach zastávali len pokrstených Židov. Obranu vlastných veriacich im nik nemohol zakázať. Medzitým Svätá stolica mnohokrát intervenovala v prospech Židov a protestovala proti židovskému kódexu. Aj slovenskí biskupi vydali dňa 7. októbra 1941 memorandum vláde v ktorom sa kriticky vyjadrili k židovskému kódexu. Poukázali najmä na to, že je založený na pre kresťanov neprijateľnej ideológii rasizmu, ale kritizovali aj mnohé jeho iné ustanovenia, pri čom sa rezolútne zastali pokrstených Židov. Memorandum podpísal aj biskup Vojtaššák.
            Dňa 25. marca 1942 sa začali sústavné deportácie Židov zo Slovenska. Hovorilo sa, že Židov chcú usadiť v zvláštnych osadách na území Poľska, o koncentračných táboroch nebola reč. Tomu uveril aj Vojtaššák. Bol človekom priamym, ktorý nikdy v živote neklamal a vždy hovoril pravdu. Určite ho nenapadlo, že transporty môžu mať aj iné pozadie. Štátna rada bola v tom zmysle o deportáciách informovaná 17. decembra 1941 a najmä deň po začatí deportácií dňa 26. marca 1942. Jeden z jej členov, Balko, proti deportáciám otvorene protestoval. Podľa zápisnice ho nik otvorene nepodporil, ale v svojich memoároch si Balko spomína, že ho podporili len 3 katolícki kňazi, medzi nimi aj biskup Vojtaššák. Keď však potom boli zástupcovia evanjelickej a katolíckej cirkvi vyzvaní, aby sa k deportáciám vyjadrili, zástupca evanjelickej cirkvi sa odpovedi vyhol s tým, že nejde o náboženskú otázku. Vojtaššák tiež zaujal nerozhodné stanovisko. Zastal sa konvertitov ale vyhlásil, že rešpektuje platné zákony. Typická je jeho odpoveď: Uspokojuje nás, lebo nám povedali že na týchto (t. j. konvertitov) bude braný ohľad, ale vyvezení budú. Budú mať osve svoje školy a svojich duchovných. Sme o tom pevne presvedčení, že skutočne nevedel, o čo vlastne ide a že veril tomu, čo mu štátni funkcionári povedali. Ten jeho postoj neskôr podrobil kritike aj zástupca Svätej stolice Burzio.
            Po začatí deportácií sa očakávalo aj stanovisko katolíckych biskupov. Časť obyvateľstva ich obviňovala, že Židov chráni, časť zas, že sa nepostavili za deportácie. Začiatkom apríla napísali spoločný pastiersky list, ktorý však štátne orgány zakázali v kostoloch prečítať. Preto bol dňa 26. apríla 1942 uverejnený v Katolíckych novinách. Aj z neho vyplýva nie celkom jasné stanovisko biskupov k tejto otázke. Odsúdili síce ducha pomsty, ktorý mal Slovákov k tomu viesť, ale uviedli aj slová: Nedá sa tajiť, že bolo na čase aj v našej dobe riešiť židovskú otázku. Zastali sa predovšetkým pokrstených Židov. V pastierskom liste však pripomínajú aj: Pri vyriešení židovskej otázky nemôže sa pripustiť trhanie rodinných zväzkov. Kvôli tomu boli neskôr obviňovaní, že sa pričinili o deportáciu celých rodín včítane starcov a detí. Tá požiadavka však dokazuje, že naozaj verili, že Židia dostanú na území Poľska územie, na ktorom si budú môcť postaviť domy. Napokon o to isté žiadal 2. júna 1942 aj hlavný rabín Veľkej Británie Joseph Hermann Herz. V súvislosti s uvedeným listom biskupov však treba poukázať aj na ich slová: Pri riešení tejto zložitej otázky sa však nesmie zabúdať, že aj židia sú ľudia, a že treba s nimi zaobchádzať ľudsky. Predovšetkým je potrebné dbať o to, aby sa neporušoval platný právny poriadok, ani božské zákony. Ak porovnáme stanovisko slovenských biskupov v tejto dobe so stanoviskami biskupov ostatných krajín, nie je veľký rozdiel. Jedine Svätá stolica sa vehementne zasadila o zastavenie deportácií. Vzhľadom na to, že cirkevným radcom na Veľvyslanectve Slovenskej republiky pri Svätej stolici v tých rokoch bol dlhoročný osobný tajomník Vojtaššákov Mons. Jozef Kapala, vyvstáva otázka, či tento informoval o židovskej otázke aj Vojtaššáka. Bohužiaľ o tom sa nezachovali žiadne priame ani nepriame záznamy, takže musíme vychádzať z toho, že nie.
            V jeseni 1942 boli transporty Židov zo Slovenska zastavené. Obnoviť sa mali v marci 1943. Vtedy sa však už o osudoch deportovaných osôb aj na Slovensku vedelo. Pravda, aj na východnom fronte nastal obrat a porážka Nemecka sa dala predvídať. Deportácie ohlásil minister vnútra Alexander Mach svojim prejavom v Ružomberku 7. februára 1943. Proti tomu slovenskí biskupi protestovali a začali pripravovať ostrý verejný protest, ktorý publikovali vo forme pastierskeho listu dňa 8. marca 1943. Prečítaný bol v kostoloch 21. marca 1943. K návrhu pastierskeho listu sa vyjadrovali všetci biskupi. Banskobystrický biskup Škrábik navrhol, aby sa z textu vypustili dve vety. K nemu sa pripojil aj spišský biskup, ale s ostatným textom vyslovene súhlasil a podpísal ho. V tomto pastierskom liste biskupi veľmi rozhodným a jasným spôsobom sa postavili proti deportáciám a odsúdili ich. Šlo o prvý rozhodný, verejný a veľmi jasný protest proti politike slovenskej vlády. Aj v dôsledku tohto pastierskeho listu - o tom nemožno pochybovať - sa plánované deportácie v roku 1943 neobnovili.
            Minister vnútra Alexander Mach, v procese ktorý sa proti nemu konal pred Národným súdom v roku 1947 a pri ktorom mu hrozil trest smrti, vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že pripravované transporty v roku 1943 neobnovil v dôsledku zákroku spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Ten totiž začiatkom marca 1943 dostal memorandum od nepodpísaných Židov, v ktorom ho oboznámili s tým, že deportácie znamenajú smrť deportovaných. Prosili Vojtaššáka o pomoc. Tento uvedené memorandum, akiste spolu s listom, obratom poslal ministrovi vnútra ako človekovi zodpovednému za deportácie. Podľa vlastného svedectva, ktoré Alexander Mach aj neskôr viackrát zopakoval, bol týmto listom taký šokovaný, že deportácie neobnovil. Keďže Vojtaššákov list sa nenašiel - memorandum áno - viacerí historici toto tvrdenie ministra Macha spochybňujú. Nazdávame sa však, že nie je dôvod o existencii i o účinku uvedeného listu a memoranda pochybovať.
            Dňa 3. februára 1943 sa konalo zasadnutie Štátnej rady. Na nej podal správu o stave Židov na Slovensku prednosta 14. oddelenia Ministerstva vnútra Dr. A. Vašek. Spomínal aj pomery v troch židovských pracovných táboroch, ktoré na Slovensku v tom čase boli. Hovorilo sa o ich náboženských potrebách a pod. Správa bola štylizovaná pozitívne, preto Vojtaššák navrhol jej publikovanie. Neskôr však spomenul, že v Spišskom Podhradí je istý Žid, ktorý bol maďarským boľševikom a komunistom. Je to nečestný človek. Naň by nebolo treba brať ohľad.. Ľudia sa rozhorčujú, že vraj všetkých Židov pobrali, len vraj táto pliaga je tu. Šlo o Alexandra Lörinca. Vašek sľúbil, že to ihneď vybaví.Na tom základe bol Vojtaššák obvinený, že týmito slovami spôsobil deportáciu do koncentračného tábora a smrť uvedeného Žida a jeho rodiny. Skutočnosť však bola iná. Uvedený Žid, pokrstený aj s Vojtaššákovým súhlasom, si s rodinou vybavil výnimku, v dôsledku čoho nielen že mohol ostať v Spišskom Podhradí, ale ostal mu aj jeho podnik - sódovkáreň. Do koncentračného tábora bola odvlečená jeho dcéra, a to už v prvom transporte 25. marca 1942. Ona tam aj zahynula. Samotný Lörinc s manželkou a synom bol od 1. februára 1943 v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch. Teda keď ho Vojtaššák spomínal, už bol tri dni v tábore. Tam mal pomernú slobodu. Robil nakupovača a s autom chodil po celom Slovensku. Viackrát bol aj v Spišskom Podhradí. Dňa 2. novembra 1943 udal na tamojšej žandárskej stanici Žida Diamanta, že je zdravý a ukrýva sa v nemocnici Milosrdných bratov i to, že u ďalšieho Žida sa schádzajú viacerí židovskí mládenci, ktorí boli v tejže nemocnici. Zatiaľ čo možno pochybovať o tom, či Vojtaššák 3. februára 1943 vedel, čo sa s deportovanými Židmi deje (dozvedel sa to o mesiac neskôr), je nepochybné, že Lörinc o tom vedel. Možno ďakovať len solídnosti tamojších policajtov a akiste aj príhovoru Milosrdných bratov, že sa uvedeným Židom nič nestalo. Počas Slovenského národného povstania sa k nemu Lörinc pripojil. V Banskej Bystrici ho však spoznal Diamant, ktorého udal, a dal ho uväzniť. Až keď sa navzájom pokonali, bol prepustený. Po vojne, keď sa vrátil do Spišského Podhradia, udával mnohých ľudí. Pri jednom procese, kde mal vypovedať ako svedok, vyšlo najavo, že spomenutých Židov udal. Bol uväznený a bol postavený pred retribučný ľudový súd, zriadený na súdenie nacistov, a obžalovaný. Súd ho oslobodil akiste s ohľadom na jeho v koncentračnom tábore zavraždenú dcéru, hoci udanie bolo písomne doložené a ani on ho nepopieral. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že:
  • Vojtaššákove spomenutie Lörinca na Štátnej rade nemalo preň žiadne dôsledky a nezavinilo jeho odvlečenie do koncentračného tábora a smrť jeho i jeho rodiny;
  •  
  • že Vojtaššák mal vlastne pravdu, keď ho označil za „gaunera“. Sám pri výsluchu sa priznal: Doznávam, že som v Spišskom Podhradí nenávidený a to preto, že som niekoľko ľudí oznámil a preto, že sa mi dobre vodí...
 
Ďalej sa Vojtaššák obviňuje aj z toho, že arizoval židovský majetok v Baldovciach. V skutočnosti nešlo o arizáciu. Židovský majiteľ pri kúpe Baldovských kúpeľov si od Spišskej banky v Levoči požičal značný obnos peňazí. Keď sa začalo s prenasledovaním Židov, odišiel do Palestíny a banka uvalila prostredníctvom súdu na uvedený majetok vnútenú správu. Spišské biskupstvo od nej majetok roku 1942 odkúpilo, uhradilo požičanú sumu, dane, a investovalo do kúpeľov vyše 2 miliónov korún. Keď sa majiteľ po vojne vrátil, začal reštitučný proces o vrátenie majetku, ale súd mu reštitúciu neuznal. O tom je bohatá dokumentácia v archíve Spišského biskupstva a aj Ministerstvo vnútra v roku 1946 vydalo jasné svedectvo, že Biskup Vojtaššák nearizoval za Slovenského štátu žiadon židovský majetok, ale vydražil na verejnej dražbe v Spišskom Podhradí u okresného súdu Baldovské kúpele, na ktorých bola dlžoba 400.000 Kčs.
Obdobie rokov 1939 - 1945 bolo pre Slovensko neobyčajne zložité. Biskup Vojtaššák bral Slovenskú republiku vážne a tešil sa z jej existencie z hľadiska kresťanského i národného. Akiste len jeho absolútna priamosť, čestnosť, pravdovravnosť a otvorenosť spôsobili, že nevidel aj jej temné stránky, alebo ak áno, prišiel na to len neskoro. Za to potom musel znášať mnohoročné ťažké väzenie. Podrobné vyšetrenie všetkých proti nemu uvádzaných kauz však dokázali, že nie všetko, čo sa mu vyčíta, je pravda a že mnohé veci sú iné, ako by sa dali zjednodušene interpretovať. Sme si však istí, že v žiadnom prípade nebol v pozadí jeho slov a činov zlý úmysel.
Vojtaššák priaznivé okolnosti rokov 1939 - 1945 pre Cirkev využil aj v iných oblastiach. Veľkú pozornosť venoval najmä skvalitneniu cirkevného školstva. V tej oblasti treba vyzdvihnúť postupnú premenu Štátneho gymnázia v Levoči na Rímskokatolícke biskupské gymnázium v Levoči. Venoval sa aj rozvoju Katolíckej charity, pozornosť venoval skvalitneniu náboženského a duchovného života veriacich prostredníctvom misií a exercícií, hmotne podporoval mnohých chudobných študentov. Všeobecne si ho ľud vážil ako jedného z najlepších slovenských biskupov.
 
(Životopis spracovali doc. PhDr. Ivan Chalupecký a HEDr. Peter Olexák, PhD.)
 


Aktuality
8.12.2017
Kaplnka Zápoľskovcov sa obnovuje
viac info

23.11.2017
Konferencia o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi
viac info

3.11.2017
Konferencia 14. - 15. november 2017
viac info

30.10.2017
Nové číslo časopisu KAPITULA
viac info

10.10.2017
Dni kresťanskej kultúry IV.
viac info