z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Farnosti  | Časopis  | Dokumenty  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Podľa zápisu v Matrica Baptisatorum parochialis ecclesiae Zakamenno Klinensis in dioecesi Scepusiensi, Ján Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1877 v Zakameno-Klin z rodičov Antona Vojtaššáka a Anny rodenej Klimčíkovej. Obaja rodičia rímskokatolíci, zosobášení 8. novembra 1864, bývajúci v Zakamenno-Klin číslo domu 321, dali ho pokrstiť 15. novembra 1877 vo farskom kostole.

Ján Vojtaššák v životopise z väzenia napísal: „bolo nás jedenásť súrodencov, ja som bol siedmym dieťaťom.“

Preštudovať detstvo Jána Vojtaššáka možno výlučne iba na základe jeho vlastnoručne napísanej autobiografie, ktorú napísal vo vyhnanstve v Děčíne v roku 1956. Autobiografia Jána Vojtaššáka, ktorá prináša správy o jeho detstve je evidentne poznačená veľkým časovým odstupom. Je napísaná ľahkým rozprávačským štýlom bez kritických reflexii. Nemožno jej však uprieť dokumentačnú hodnotu. Paleografický a faktografický rozbor potvrdzuje autenticitu Vojtaššákovej autobiografie. Ján Vojtaššák po osemdesiatych rokoch retrospektívne pozerá na svojich rodičov a školské roky. Zážitky z detstva opisuje často humorne, čím jeho opis detstva dostáva charakter bezstarostného, radostného obdobia.

Jeho rodičia boli nezámožní sedliaci. Pracovali na vlastnom hospodárstve a zadovážené prostriedky nikdy dokonale nedokázali vystačiť pre obživu rodiny. Tento fakt možno dokázať aj z iných dobových prameňov, ktoré hovoria o všeobecne zložitej hospodárskej situácii v oblasti hornej Oravy.

Ako ostatné deti v jeho veku, aj Ján Vojtaššák pomáhal na hospodárstve a pásaval kravy. Vyrastal v prirodzenom dedinskom prostredí, vychovávaný rodičmi a miestnym kňazom, ktorý ho v siedmich rokoch naučil latinskú miništranciu a potom sa pri miništrovaní dopĺňali spolu s otcom, ktorý bol kostolníkom, alebo s niektorým z bratov. Opis tejto etapy svojho života predstavuje ako opis idylického prostredia bez rušivých civilizačných javov.

Istý zlom v živote, ako ho charakterizuje Vojtaššák vo svojej autobiografii, nastal v desiatom roku jeho života a je spojený so školou. V roku 1887 ho poslali rodičia „do školy“ na faru ku strýkovi Antonovi Klimčíkovi do Stankovan. Býval dva roky na fare so strýkom a odtiaľ dochádzal do školy. V roku 1889 na základe dobrých školských výsledkov strýko farár zo Stankovan poradil rodičom, aby ho poslali študovať do Trstenej na Kráľovsko-katolícke nižšie gymnázium.

V Uhorsku na konci 19. storočia, v tomto národnostne dosť nevykryštalizovanom období, okrem zdokonalenia sa v dvoch cudzích jazykoch na fare v Stankovanoch Vojtaššák prijal od strýka aj myšlienky slovenského národného povedomia. Strýko teda mal vplyv aj na jeho národné povedomie, ktoré ho neskôr bude ešte viac charakterizovať. Treba povedať, že v čase Vojtaššákovho dospievania stáli oproti sebe dva tábory. Silná skupina učiteľov, úradníkov a kléru, ktorí sa priamo a verejne zapájali do hrubého pomaďarčovania Slovákov, pritom napojení na verejné politické štruktúry a maďarskú šľachtu požívali z toho plynúce výhody. Úradným jazykom bola maďarčina, čo mnohým nevzdelaným obyvateľom krajiny znemožňovalo akýkoľvek úradný styk a spôsob úradnej komunikácie v tomto jazyku. V školách sa pred vyučovaním spievala maďarská národná hymna a po maďarsky sa modlil Otčenáš, hoci na rýdzo slovenskom území tejto reči málokto rozumel. V období násilnej maďarizácie a prirodzenej bumerangovej reakcie proti nej sa vyprofilovala aj medzi klérom a inteligenciou skupina politicky a literárne činná, ktorá nesúhlasila s prehnanými maďarskými tendenciami. Toto krídlo pôsobilo výrazne najmä na literárnom a osvetovom poli. Ku skupine „národne uvedomelých“ patril aj Vojtaššákov strýko Anton Klimčík. Bolo by mylné domnievať sa, že Vojtaššák ostal imúnny voči tomuto. „Tento sa začal ozývať v mojej duši hneď, ako som o dva - tri roky neskoršie začal sa stretávať s maďarským duchom vštepovaným nám nasilu na gymnáziu, kde sa už všetko vyučovalo len maďarsky. Tu som začal prichádzať ku povedomiu, že po stránke rečovej krivdí sa mne a krivdí sa i tomu národu, z ktorého pochádzam.“

Z výročných správ z gymnázia sa dozvedáme, že Vojtaššák bol veľmi dobrým žiakom. Ovládal nemecky, maďarsky a latinsky jazyk. Okrem bežných školských povinností, chodieval do kláštora františkánov v Trstenej. Pomáhal pátrovi Vendelínovi Schwarzovi prepisovať príspevky do náboženskej tlače.

V tomto období vystupuje do popredia Vojtaššákova úcta k rodičom, ktorá pretrvá až do posledných rokov ich života. Drobné služby počas školy majú byť uľahčením výdavkov, ktoré viacdetní rodičia majú s jeho štúdiami. Počas prázdnin pomáhal rodičom spolu s ostatnými súrodencami na hospodárstve. Okrem neho študoval ešte starší brat, ktorý sa v roku 1889 stal učiteľom.

V roku 1893 rodičia opäť rozhodli, aby syn pokračoval v štúdiu na Mestskom katolíckom gymnáziu v Ružomberku. Ján Vojtaššák novu situáciu prijal s radosťou. Evidentne, ako to z biografie vyplýva, štúdium mu nerobilo väčšie ťažkosti a popri ňom sa ukazuje aj zmysel pre systematický poriadok a disciplínu pri plnení si školských povinnosti.

Prvý rok býval na priváte spolu s ďalšími dvoma študentmi. Obaja boli od neho starší a ako spomína Ján Vojtaššák: „Obaja študovali len tak, žeby - ako sa hovorí - neprepadli.“ Obidvaja boli náruživí kartári o peniaze a privát sa neraz premenil na skrýšu kartárov. „Pritom som trpel ja, lebo som sa nemohol učiť doma. Ak som nechcel zapadnúť medzi nich a prípadne s nimi prepadnúť, musel som hľadať spôsob kde a ako splniť svoje každodenné školské úlohy. Mal som spolužiaka, dobrého priateľa, usilovného žiaka rodáka tiež z Oravy... Tento môj spolužiak, Anton Gracík, býval u istých gazdov sám. Požiadal som ho teda, aby mi dovolil chodiť k nemu sa učiť. Tak bývalo, že po odpoludňajších školských hodinách pravidelne som chodil učiť sa na privát svojho vyššie spomenutého priateľa. Tento po skončení šiestej triedy v Ružomberku odišiel do kňazského seminára...“ Na jar, keď už bolo teplejšie, Ján Vojtaššák, vstával ráno o štvrtej a s knihami sa odchádzal učiť „ku humnám“ do prírody. O šiestej už miništroval v gymnaziálnom kostole dvom starším profesorom piaristom, ktorým patrilo aj gymnázium. Ján Vojtaššák sa aj po rokoch vyjadruje o svojich profesoroch s úctou: „boli vážni, zbožní, dobrí, ale prísni profesori.“

Piaristi nadaným študentom svojho gymnázia ponúkali štipendium. Skladalo sa zo stravy a ubytovania. Po prvom roku štúdia na piaristickom gymnáziu v Ružomberku toto štipendium ponúkli aj Vojtaššákovi. Za protislužbu sa od neho žiadali naďalej dobré školské výsledky, pravidelné miništrovanie pri omši a malé služby v kláštore počas letných prázdnin.

Aj napriek nedostatočnosti prameňov a iba na základe autobiografie, možno povedať, že Vojtaššák sa ako gymnazista neodlišoval od svojich rovesníkov. Na gymnáziu s priateľmi potajme fajčil, mal rád spoločné hry v prírode, v zime sa rád korčuľoval, bol veselý, spoločenský.

Zaujímavá by bola otázka, ako sa v skúmanom období formovalo Vojtaššákovo kňazské povolanie. Na Vojtaššáka pozitívne zapôsobili dve kňazské postavy, ktoré spomína vo svojom životopise. Jedným z nich je Jozef Vojtíček, farár vo Vojtaššákovej rodnej obci v Zakamenno-Klin od roku 1893. Keď Vojtaššák dospieval, bol to mladý horlivý kňaz a Vojtaššák o ňom v roku 1956 hovorí ako o „apoštolovi“. Podľa Vojtaššáka, otec a mladý farár „si veľmi dobre rozumeli a vzájomne sa ctili.“ Nakoľko Vojtaššákovci bývali v priamom susedstve s kostolom, farár Jozef Vojtíček prijal Vojtaššákovho otca do kostolníckej služby. Druhým kňazským vzorom bol jeho vlastný strýko, brat jeho matky, Anton Klimčík. Je nezanedbateľným faktom, že na jeho fare v Stankovanoch prežil Ján Vojtaššák dva roky. A ako spomína: ten „mal nemalú účasť na tom, že som sa dostal na svojej životnej ceste do seminára.“

Vo veci jeho kňazského povolania vieme z autobiografie, že mal kladný a celkom prirodzený vzťah ku náboženským veciam. Ako študent pravidelne miništroval na ranných omšiach v piaristickom kostole v Ružomberku, počas prázdnin zastupoval otca v kostolníckej službe, alebo pomáhal podľa potreby farárovi vo farskej kancelárii, či s ostatnými seminaristami z obce vyrábal voskové sviece pre kostol a počas posledných prázdnin v roku 1895 sa často zdržiaval na stavbe nového kostola. Jeho povolanie bolo slobodné a spontánne. Autobiografia obsahuje jedno vyjadrenie o vlastných pohnútkach pri voľbe povolania: „Povolanie farára  môjho rodiska a ešte prv môjho ujca zaúčinkovali na moju dušu tak príťažlivo, že som sa odvážil „konkurovať“ do kňazského seminára.“ Dokonca Ján Vojtaššák pripúšťa, že toto bolo aj nevyslovené želanie zbožnej matky, ktorá chcela mať z jedného zo svojich synov kňazom.

(Životopis spracovali doc. PhDr. Ivan Chalupecký a HEDr. Peter Olexák, PhD.)


Aktuality
10.10.2017
Dni kresťanskej kultúry IV.
viac info

3.10.2017
Biskupský vikár pre katechézu a katolícke školstvo
viac info

22.9.2017
Pohreb kňaza - M. Mikula
viac info

18.7.2017
Nehoda v Alpách
viac info

13.7.2017
Púť ku sestre Zdenke do Krivej
viac info